Stretnutie s čitateľkami v Pezinku (január 2012)

1. března 2014 v 23:36 | Nata Sabová
Venované Alenke a jej milým priateľkám a rodinke
Krátko po vydaní mojej druhej knihy mi na blog napísala čitateľka z krásneho vinohradníckeho mesta Pezinok, ktorej som, ako mám vo zvyku, napísala aj e-mail. Táto milá pani, ktorá sa volá Alenka, bola veľmi nadšená z toho, že som jej napísala, a ešte viac, že som jej odpísala aj na ďalší e-mail. A ďalší a ďalší... Takto začala naša internetová komunikácia, vďaka ktorej som sa dozvedela nielen to, ako veľmi sa jej moje knihy páčia, ale aj to, ako putujú z rúk do rúk členkám jej rodiny, kamarátkam a známym, niektoré darovala ako darček, ba chytili za srdce i jej syna. Dokonca ma informovala i o tom, koľko majú ktoré čitateľky rokov, vraj aby som vedela, aký veľký vekový rozsah svojou tvorbou pokrývam, najmä že nezaujímajú iba tú mladšiu generáciu.
V jednom e-maile sa pani Alenka odvážila spýtať, či by som sa s ňou a niektorými jej známymi nemohla stretnúť. Nuž, vravím si, prečo nie? Pezinok nie je až tak ďaleko, a keďže z neho pochádzam, často ho navštevujem. Mohla by som pri jednej zo svojich návštev urobiť radosť svojej čitateľke a jej priateľkám.
Bolo to práve v tom najväčšom predvianočnom zhone, a tak sme sa dohodli, že si napíšeme až po sviatkoch, keď už bude pokoj a pohoda (viem, znie to smiešne, keď si predstavíme, že práve o Vianociach sa vraví ako o sviatkoch pokoja a pohody, no akosi v realite tú pravú pohodu zažívame až po nich. Alebo aspoň po Štedrom dni, či nie? Usmívající se).
A stalo sa. V januári sa nám podarilo nájsť vhodný termín, ktorý vyhovoval jej i mne a...
Už ako som sa blížila k cukrárni, kde ma mala čakať, vyšla mi v ústrety sympatická pani so širokým úsmevom na tvári a nebolo na pochybách, že je to práve pani Alenka.
"Nata?" ubezpečovala sa pre istotu. Prikývla som.
Vošli sme dovnútra, a kým sme čakali na ďalších, objednali sme si kávu a čaj a pozvoľna sa pustili do debaty. Už po pár minútach sme vyzerali, akoby sa stretli dve staré dobré známe, a to sa nezmenilo, ani keď prišli ostatní. Najskôr sme sa rozprávali o mojich knihách, no potom o všeličom inom, a tiež sme sa veľa nasmiali.
Jediné, čo nás mrzelo, bolo, že na stretnutie nemohli prísť všetci, ktorí chceli. Ale aj tento problém pani Alenka vyriešila tak, že mi priložila k uchu telefón a mohla som sa s jej známou porozprávať na diaľku. Ďalšia sa zastavila aspoň na otočku, aby ma videla a pozdravila, a už aj utekala do práce.
Takto fantasticky nám ubehol čas a rozlúčili sme sa v dobrej nálade z príjemného stretnutia. Ešte som ani nestihla poriadne prísť domov, už ma čakal e-mail od pani Alenky a v ňom slová: "Bolo to betálne!" Úžasné slovo, však? Pridávam si ho do svojho slovníka. Mrkající
Myslíte si, že sa týmto naša epizódka skončila? Ale kdeže! Čuduj sa svete, ale osobné stretnutie so mnou milú pani Alenku nielenže nesklamalo (ani nevystrašilo Smějící se), ale dokonca sa domáhala ďalšieho. A to sa uskutočnilo už na ďalší mesiac.
Dohodli sme si deň, no nie presnú hodinu, pretože som nevedela, kedy sa mi podarí vybaviť určité záležitosti. Keď som bola voľná, napísala som pani Alenke krátku SMS-ku, že si idem už len nakúpiť a môžeme sa stretnúť v knižnici, do ktorej som mala namierené. Nepovedala som jej však, kde presne som ani ako dlho sa zdržím. Ako som vychádzala z obchodu, potrebovala som si zatelefonovať manželovi. Ale telefón štrajkoval. Vytáčala som znova a znova, mračiac sa a v duchu nadávajúc na ten hlúpy aparát, a pritom som sa pred obchodom zdržala dlhšie.
A tu ma zrazu niekto veselo oslovil: "Dobrý deň!"
Áno, uhádli ste, bola to pani Alenka, ktorá sa tiež rozhodla, že si pred naším stretnutím ešte skočí nakúpiť a z toho množstva obchodov, ktoré sa v Pezinku nachádzajú, si vybrala práve ten, pred ktorým som stála ja. A tak vďaka zhode okolností a 'štrajkovaniu môjho mobilu' sme do knižnice kráčali pekne jedna vedľa druhej v družnom rozhovore.
V knižnici sme sa zdržali, a keď sme z nej vyšli, pani Alenka ma poprosila, či by som nemala ešte čas, že by sa nerada so mnou už rozlúčila, ale musí si ísť najprv vybaviť niečo do zdravotného strediska.
Vravím jej: "Aj ja si potrebujem niečo vybaviť u lekára, ibaže mi vypadlo jeho meno. Ale pôjdem s vami a určite si spomeniem, keď si prečítam mená na dverách. Odporučili mi ho kvôli čínskej medicíne, ktorou sa zaoberá. Chcela by som ho poprosiť, či by ma nezobral, aj keď nepatrím do jeho obvodu."
Keď som spomenula čínsku liečbu, pani Alenka hneď zareagovala: "Nie je to náhodou doktor .......?" (Meno lekára zamlčím.)
"Áno, presne ten," zaplo mi po pomoci mojej spoločníčky.
"Veď to je môj doktor, aj ja k nemu idem, môžeme ísť spolu."
Ďalšia šťastná náhoda. Akoby bolo všetko vopred naprogramované.
Vybavili sme, čo sme mali, a vybrali sme sa do tej istej cukrárne ako minule. A pri ďalšom rozhovore sme narazili na veľa vecí, ktoré nás spájajú, ale o tých tu na blogu rozprávať nebudem, lebo sú príliš súkromné.
Ale jedno mi nedá neprezradiť. Sú to slová pani Alenky: "Toto všetko nemôže byť len náhoda, my sme si boli jednoducho súdené."
Ja mám na to len jedinú odpoveď: Súhlasím, Alenka. Usmívající se
Po tomto našom stretnutí, na ktorom sa o niečo neskôr zúčastnila aj ďalšia čitateľka - aby si nemyslela, že som na ňu zabudla - sme zahodili vykanie a celkom prirodzene sme prešli na oveľa osobnejšie Alenka a Natka.
Už teraz sa teším, až sa opäť uvidíme. A ktovie, možno sa časom stretnem i s ďalšími čitateľkami a padneme si do oka rovnako ako s Alenkou a jej priateľkami.