Bibliotéka 2012 očami Naty Sabovej (11.11. 2012)

2. března 2014 v 0:01 | Nata Sabová
Keď ma v minulom roku vydavateľstvo Motýľ pozvalo na Bibliotéku, váhala som, či mám vôbec ísť. Pripadala som si vtedy príliš maličká, a to nielen kvôli svojej výške 154 centimetrov aj s protekciou Usmívající se, ale hlavne preto, lebo som nič o svete spisovateľov nevedela. Veď to bolo len sotva sedem mesiacov, čo mi vyšla moja prvá kniha. Je síce pravda, že som vtedy mala čerstvo na konte už dve knihy, ale aj tak som si pripadala, že ešte stále "nosím na zadku plienky" a že medzi tými slávnymi spisovateľmi a spisovateľkami nemám čo robiť.
No napokon som sa predsa len rozhodla ísť, avšak s podmienkou, že budem len kdesi v kúte tichučko sedieť, ak si niekto bude želať, podpíšem mu knižku, ale v žiadnom prípade nevyjdem na pódium a nebudem rozprávať pred toľkými ľuďmi. Veď by som tam určite na mieste skolabovala!
A ten trapas... a to koktanie... tá hanba!!!
Ale človek mieni, život mení. Keď som totiž na Bibliotéku prišla, ohúrilo ma srdečné privítanie mojich "motýľovských kolegýň", ktoré napriek tomu, že napísali xy kníh, nemali nijaké hviezdne maniere, na nič sa nehrali a boli to veľmi milé a príjemné ženy. Keď som ich videla, ako bezprostredne vystupovali na javisku, ako sa dokázali zblížiť s divákmi, dodalo mi to odvahy, a napokon som vystúpila aj ja. A čuduj sa svete, prežila som! A nielen to, dokonca za mnou krátko po besede prišlo niekoľko čitateliek s prosbou o autogram a čo ma úplne šokovalo (milo šokovalo), bolo, keď za mnou prišiel jeden milý manželský pár, ktorý o mne predtým nikdy nepočul, a len na základe toho, ako som rozprávala, prišli si pre svoju dcéru vybrať práve moju knihu. Vraj som ich veľmi zaujala. No čo vám budem hovoriť, vyrástla som do neba.
Pre také okamihy sa oplatí písať! Usmívající se
Ale vy iste očakávate, že vám budem rozprávať o tohtoročnej Bibliotéke, však? Nebojte sa, už sa k tomu dostávam. Minuloročnú Bibliotéku som spomínala len preto, aby ste vedeli pochopiť rozdiel medzi tým, ako som sa pred ňou cítila vtedy, a tým, ako som sa cítila tento rok. Pôvodne som si myslela, že tam pôjdem ako spisovateľka, ktorá už jedno vystúpenie na pódiu za sebou má a hádam sa bude menej báť (neverili by ste, milí čitatelia, akú trému pred každým vystúpením my-spisovateľky máme), ale neočakávala som nič výnimočné.
Prozreteľnosť však chcela, že som sa asi mesiac pred Bibliotékou dostala do Spisovateľskej rodinky, čo rozbehlo celý sled udalostí, vďaka ktorým som sa nielenže Bibliotéky neobávala a akosi zo mňa aj tá tréma opadla, ale som sa na ňu prenáramne tešila.
Že neviete, čo je Spisovateľská rodinka? To vám je taká skupina úžasných ľudí, ktorí sa vo svojom voľnom čase venujú písaniu prózy a poézie a ktorí si pomáhajú, podporujú sa, doberajú sa navzájom, a pritom pochádzajú z rôznych kútov Slovenska, sú rôznych vekových skupín, venujú sa rôznym žánrom a to, v ktorom vydavateľstve im vyšli knižky a či vôbec vyšli, je nepodstatné.
Hovorí sa im, že spisovatelia. Usmívající se
A práve tejto skupinke ľudí napadlo, že by sme sa mohli stretnúť aj osobne na blížiacej sa Bibliotéke v Bratislave. Slovo dalo slovo a začalo sa veľké vybavovanie. Práce bolo neúrekom, ale každý, kto mohol, priložil ruku k dielu, a kto nemohol, tak ostatných aspoň podporoval a povzbudzoval. A, hoci sa to zdá neuveriteľné, toto stretnutie sa skutočne podarilo.
Na javisku sa spolu stretlo 24 spisovateľov a spisovateliek.
Ktorí to boli?
Števa Opremčáková
A všetko to moderoval úžasný Martin Jurčo.
Pred vystúpením sa bolo treba posilniť. Na to sme si priniesli vlastné zdroje. Lokše chutili nielen nám, ale i poslucháčom (a to nielen tým našim).
(Slávka Koleničová a ja-Nata Sabová)
Samozrejme, že sme mali aj kontrolu "z hygieny", či je jedlo v poriadku.
(vľavo Lenka Riečanská)
Našťastie, kontrola dopadla dobre, a tak sme sa mohli posilniť a pripraviť sa na besedu, ktorá sa konala na pódiu P3.
Kým sme sa rozdelili a usadili, bol trošku chaos. Pripomínalo mi to veľkú prestávku v škole, keď si každý žiak robí, čo chce, a ide, kam chce. Ale zakrátko si každý našiel svoje miesto a beseda sa mohla začať. Rozbehli nám ju naši traja muži-poéti, ktorí vedia rovnako rozosmiať, ako i rozohriať ženskú dušičku.
(Ondrej Kalamár, Miroslav Kapusta...)
(...a Gabriel Németh - s mikrofónom)
Aby im na pódiu nebolo smutno, usadili sme k nim aj krásne dámy: Michaelu Ellu Hajdukovú (na ľavom obrázku), Beu Bazalovú a Lenku Gahérovú (na pravom obrázku)
Mimochodom, práve Lenka Gahérová (s mikrofónom v ruke) má najväčšiu zásluhu na tom, že sa toto všetko podarilo. Aj keď, ako som spomínala predtým, svoj podiel na tom majú mnohí ďalší. Zháňali a zhromažďovali informácie, kontaktovali nás so správnymi ľuďmi, vyrábali a tlačili pozvánky, plagáty, menovky... bolo toho neúrekom. A v neposlednom rade vyvárali a vypekali, aby zaplnili naše hladné bruchá a potešili naše mlsné jazýčky.
No pokračujme ďalej. Na rad prišla tzv. skupina mladých. A predstavte si, že do nej pán moderátor zaradil aj mňa. No nie je to od neho milé?! Hneď som omladla aj o desať rokov! Ako dobre, že som mu pred besedou neukázala svoj občiansky preukaz. Mrkající
Ale nie, robím si žarty, pravdaže! Aj keď sme sa pred besedou pokúšali rozdeliť podľa žánrov, zistili sme, že je to priam nemožné. A tak sa museli spájať viaceré žánre dovedna. Tú našu skupinu tvorila prevažne literatúra pre mládež a fantasy literatúra. Plus "všehochuť" Mareka Zákopčana. Ja som mala byť najmä za tú fantasy (okrem iných), len z názvu akosi potom to fantasy vypadlo, a tak som tak lichotivo omladla. No kto by sa hneval, všakže?! Usmívající se
(zľava: Miroslava Varáčková, ja-Nata Sabová a najmladšia z nás Marja Holecyová;
nasledujú: Enja Rúčková, Marek Zákopčan a Vita Jamborová)
Áno, ďalší muž medzi nami. Tentoraz však nie poét, ale prozaik. Marek Zákopčan má "na svedomí" aj vznik Spisovateľskej rodinky. Je to skvelý mladý muž, tak trochu celebrita...
...a tak trochu "seriózny" spisovateľ. Mrkající
A vraj sa podobá na muža z obálky mojej knihy. Na to ma upozornili kolegyne. Či je to tak, môžete posúdiť sami.
Ani som nevedela, že píšem o ňom. Smějící se
A tým sme fond našich chlapcov vyčerpali a nasledovali dve čisto ženské skupiny, no nemenej zaujímavé.
(zľava: Števa Opremčáková, Marta Fartelová, Lena Riečanská - spoznávate v nej našu "hygieničku"?;
Katarína Gillerová, Tina Van der Holland, Jana Pronská)
(zľava: Martina Monošová, Adriana Macháčová, Ružena Scherhauferová,
Kristína Mišovičová, Slávka Koleničová a Andrea Novosedlíková)
Nie, Martinka Monošová od nás neutiekla ani sa nestala neviditeľnou, len sa musela ospravedlniť, lebo ju čakala ďalšia beseda o jej knižkách.
A tu sme všetci pohromade. Teda, skoro všetci. Chýbajú tam len Enja, Martina a Števka. Ostatných si môžete nájsť.
A čo bolo ďalej? Na niektorých čakali ďalšie besedy (napríklad mňa "motýľovská"), iní sa išli poprechádzať po Inchebe, sadnúť si na kávičku, podebatiť s priateľmi, a popritom sa snažili ešte o nejaké fotografické úlovky. Napríklad mne sa podarilo získať takýto:
A mojej čitateľke zase takýto:
Bolo nám skvele, ale krátko. Dúfame však, že toto nebolo naše posledné stretnutie a že sa v takomto (ak nie hojnejšom) počte stretneme aj na budúci rok.
(Za fotografický materiál ďakujem: A. Novosedlíkovej, S. Koleničovej, S. Eštokovej, Z. Fabianovej, M. Navrátilovej)