Ochrankyňa - miesta - Čachtice a Krvavá pani

17. února 2014 v 12:17 | Nata Sabová
Výlet na Čachtický hrad sa síce v románe spomína len veľmi stručne, najmä pocity Kity, ktoré z neho mala a ktoré sa odlišujú od pocitov bežných turistov, ale na tomto blogu si rozhodne zaslúži viac priestoru.

Neďaleko rieky Váh, na vyvýšenom bode skalného ostrohu Malých Karpát, týčia sa romantické zrúcaniny Čachtického hradu, smutne preslávené krutými skutkami krvavej panej Alžbety Báthoryovej.
Hrad bol postavený v 13. storočí ako súčasť sústavy pohraničných hradov a v 14. storočí sa stal majetkom vojvodu Ctibora zo Ctiboríc a po ňom jeho syna Ctibora II.. V 15. a 16. storočí na hrade vládla rodina Országhovcov a v roku 1602 ho do svojho vlastníctva od kráľa odkúpil František Nádasdy, manžel neblaho príslovečnej Alžbety.
Podľa povesti jedna z Báthoryčkiných slúžok raz česala svoju pani, pričom ju nechtiac pošticovala. Nahnevaná Alžbeta ju udrela po tvári tak tvrdo, až úbohé dievča zaliala krv. Keď si grófka zotrela kvapky slúžkinej krvi, ktoré stiekli až na jej tvár, a pozrela sa do zrkadla, mala pocit, že na tom mieste má pleť hladšiu a svetlejšiu. To jej vnuklo myšlienku kúpať sa v krvi nevinných dievčin, aby si zachovala krásu svojho hriešneho tela. Táto myšlienka sa rozvinula do ukrutných rozmerov. Nastalo obdobie únosov, týrania a vrážd stoviek mladých žien.
Hoci to, že sa Alžbeta Báthoryová kúpala v krvi svojich obetí, je len fáma, spopularizovaná románmi Lászla Turocziho a Jozefa Nižnánskeho, jej zločiny, ovládané chorobnou vášňou sadizmu, pravdou boli. Grófka cestovala po svojich panstvách i mimo nich a jej drábi lákali, unášali i kupovali úbohé dievčatá, ktoré potom zatvárali do tajných priestorov a skrýš na jej hradoch a kaštieľoch, kde čakali na svoj koniec. Ten nastal, len čo sa pani hradu objavila.
Škála jej obetí bola rôzna, od sirôt, ktoré nikto nehľadal, až po dievčatá zo šľachtických rodín, ktoré jej boli zverené do výchovy. Nebrala ohľad ani na pôvod, ani na národnosť. Rovnako rôznorodé boli formy týrania, ktoré prevádzala nielen prostredníctvom svojich pomocníkov, ale najmä vlastnými rukami, následkom ktorých jej mladé obete zomierali. To všetko sa dialo celé štvrťstoročie, od roku 1585 až do roku 1610, kedy jej zvrátenú zábavu konečne ukončil palatín Juraj Thurzo. Keď vtrhol na Čachtický hrad so svojím vojskom, prichytil grófku in flagranti priamo pri mučení svojich obetí.
Napriek tomu však grófka za svoje činy nikdy nebola súdená. Palatín ju po dohovore s jej rodinou iba v tichosti uvrhol do hradného žalára a namiesto nej súdil jej hlavných pomocníkov, tri ženy a muža známeho pod menom Ficko. Dve ženy odsúdili na smrť upálením za živa, pred ktorou im železnými kliešťami vytrhali prsty, ktorými "ako nástrojmi toľké mučenie a vraždenie spáchali a ktoré máčali do kresťanskej krvi". Ficka, "vinu ktorého jeho vek a účasť v menšom počte zločinov zmierňuje", odsúdili na smrť sťatím a následné upálenie. Tretiu ženu, proti ktorej nezískali dostatok dôkazov, uväznili, "kým sa proti nej nevyskytnú iné viny". To malo zalepiť verejnosti oči a o ďalších vinníkov, ktorí tomuto krvavému divadlu napomáhali, sa súd viac nezaujímal.
Ale kráľ Matej II. nebol spokojný s priebehom súdu a žiadal pre Alžbetu Báthoryovú trest smrti. Aby Juraj Thurzo natiahol čas, otvoril nový súdny proces a vypočúval ďalších a ďalších svedkov. Nové svedectvá priniesli ešte horšie správy o grófkiných ukrutnostiach, ale ani tak palatín svoj predchádzajúci rozsudok nezmenil. Krvavá pani zostala zatvorená v domácom väzení na Čachtickom hrade, kde v roku 1614 zomrela. Takto unikla trestu, ktorý si zaslúžila.
Vinu na tejto nespravodlivosti nesie nielen samotná grófka a jej posluhovači, ale aj rodinní príslušníci a služobníci, ktorí o jej zločinoch vedeli, no z vypočítavosti alebo zbabelosti nepodnikli nič, aby im zabránili. Ako aj hodnostári, na čele s palatínom, ktorí sa pousilovali o to, aby unikla trestu smrti. Dokonca napriek tomu, že o jej zvrátenosti získali dôkazy už počas prvých vypočúvaní v mesiacoch marec až jún 1610, nič nepodnikli a grófka mohla pokračovať vo svojich orgiách ďalej, až do 29. septembra 1610, kedy ju konečne Juraj Thurzo zadržal na jej hrade.
Po smrti Alžbety Báthoryovej zdedili čachtické panstvo jej deti a po nich patrilo viacerým majiteľom, ale nikto z nich na hrade už nebýval. Slúžil len ako pevnosť, v ktorej sa zdržiavali iba kastelán a drábi. Už za Rákócziho povstania, kedy ho mali v rukách striedavo povstalci a cisárske vojsko, bol do značnej miery zničený. A tak hrad opustený ďalej chátral, až sa z neho stali rozvaliny, aké sa naskytujú nášmu pohľadu dnes.

(zdroj textu: Jozef Kočiš - Od Čachtíc po Strečno; Ľudovít Janota - Slovesnké hrady; Kolektív autorov - Hrady, zámky, kaštiele
foto: vlastné)
000
000
000