Ochrankyňa - krst knihy štyrmi živlami (26.augusta 2012)

17. února 2014 v 22:19 | Nata Sabová
Tak sa konečne svojho krstu dočkala aj Ochrankyňa. Bolo to síce neskôr, než sme plánovali, ale dôležité je, že sa uskutočnil. Pôvodne sme totiž chceli moju druhú knihu pokrstiť na jar (niekedy v apríli - máji), keď jarné slniečko prehreje dni, aby sme si mohli urobiť výlet na Bukovú a Ostrý Kameň a spojiť krstiny s opekačkou. Ak si spomínate, práve tam išla Kity so svojimi novými priateľmi na svoj prvý výlet (v knihe zápis z nedele, 25. marca). No rôzne okolnosti, ktoré nám neustále vchádzali do cesty, termín odďaľovali a odďaľovali... až sme sa napokon dostali k dátumu 26. august 2012. Ale keď uvážime, že aj malé deti sa majú pokrstiť do roka svojho života, tak sme to stihli včas. Smějící se
Avšak ranné počasie nás vôbec nepotešilo. Bolo zamračené, fúkal silný vietor a každú chvíľu sa malo rozpršať. A veru sa aj rozpršalo. Takže to s nami vyzeralo biedne. Vedeli sme však, že ak knihu nepokrstíme v ten deň, tak ju tak skoro nepokrstíme, pretože budúca kmotra inokedy nemohla. A tak sme začali rozmýšľať nad náhradnými riešeniami.
Opekanie v prírode sme vypustili úplne a nepozdával sa nám ani výlet do lesa. Ale nechceli sme sa celkom vzdať pôvodného plánu, nuž sme sa rozhodli, že počkáme, či sa počasie aspoň trochu neumúdri, a potom pôjdeme na Bukovú a knihu pokrstíme pri vode.
Počasie sa skutočne umúdrilo, pršať prestalo a vietor strácal na svojej intenzite. Oblečení do búnd a vyzbrojení dáždnikmi a pršiplášťami sme nastúpili do auta a vyrazili na cestu. V dedine Buková, kde sa naša cesta rozdvojovala, sme zaváhali.
"Tak kam?" spýtal sa môj manžel. "Vpravo či vľavo?"
Smer vpravo totiž znamenal, že pôjdeme iba na priehradu Buková. Smer vľavo znamenal, že to riskneme a predsa len skúsime vyjsť až na Ostrý Kameň dúfajúc, že počasie vydrží.
Rozhodli sme sa riskovať. Auto sme nechali na najbližšom mieste, pokiaľ sa dalo ísť vozidlom, a ďalej sme vyrazili peši. A veruže sme neboli jediní, ktorým neprekážalo, že sa posledná augustová nedeľa podobá viac na jesenný než na letný deň. Ak nám aj bolo zo začiatku trochu zima, pochod do kopca nás zahrial dostatočne a stromy všade navôkol stlmili vietor, ktorý by nám chcel spôsobovať zimomriavky. Dokonca nepadla ani kvapka.
(Takto to vyzeralo kúsok od nášho cieľa, odkiaľ vidno priehradu Buková.
Aj Ochrankyňu sme vytiahli, nech sa pokochá krásnym výhľadom. Usmívající se)
(A takto v deň krstu vyzerala zrúcanina hradu Ostrý Kameň.)
Hneď ako sme tam prišli, zapísali sme sa do hradnej knihy. Ak tam teda niekedy v blízkom čase pôjdete a vyhľadáte si termín 26.8.2012, nájdete v nej po nás krátky záznam so siedmimi podpismi. Toľko nás totiž bolo. Sedem účastníkov ako sedem trpaslíkov. A knižka Ochrankyňa ako naša Snehulienka.
Napriek tomu, že to na obrázku vyzerá na jasné počasie, po krátkom čase, strávenom na kopci, začalo pršať. Nakrátko sme sa ukryli pod stromami a len čo sa dážď aspoň trochu zmiernil, vyšli sme na vyhliadku a previedli akt krstu.
V knihe, ktorú mám odloženú na pamiatku, by ste si mohli prečítať pamätné slová:
Kniha pokrstená štyrmi živlami:
- zemou (pôda, lístie, kvety, kôra)
- vzduchom (vietor)
- vodou (dážď)
- ohňom (popol)
Podobne, ako pri knihe Zuzanina skrytá tvár nás k prepojeniu krstu s číslom šestnásť viedli náhodné okolnosti, i pri Ochrankyni sme spojenie so štyrmi živlami vopred nenaplánovali. Ale keď sme boli na hrade a obal knižky začal kropiť dážď, hneď sme si spomenuli na štyri z piatich živlov, ktoré sa viažu s románom (v knihe zápis zo štvrtka, 21. júna). Plody zeme zbierala kmotra Monika už cestou na hrad: lístie, kôru zo stromov, kvietky... nebol problém prisypať k nim trochu pôdy. O vodný a vzdušný živel sa postarala samotná príroda. Len ten oheň nám chýbal.
"Oheň budeme musieť vylúčiť. Jednak, že nemáme so sebou zápalky, a jednak... nebudeme predsa páliť knihu, chcem si ju odložiť," nepáčilo sa mi.
No keď sme sa potom vrátili k okrúhlemu stolčeku na hrade a zahľadela som sa na ohnisko, ktoré je pri ňom, napadlo mi: "Popol je predsa z ohňa, tak čo keby sme použili ten?"
A tak sa aj stalo.
(Krstná mama Monika prevádza akt krstu.
Želá knižke, aby sa napriek tomu, že je v predaji už dlhší čas a "novinkovský" nápor ustal,
predávala naďalej a dostala sa do povedomia čo najširšieho okruhu čitateliek a čitateľov.)
(Tu som vystavovala knihu dažďu a vetru, aby nám požehnala aj príroda.
Kity je predsa Praes a Praesky sú späté s prírodou.)
A napokon sme hrad plný dojmov i s pokrstenou Ochrankyňou opustili. No namiesto toho, aby sme išli hneď domov, zastavili sme sa na malom občerstvení v bufete pri priehrade Buková. No to už pršalo poriadne, keby sme sa na hrade zdržali, boli by sme premokli až do nitky.
Boli sme spokojní a šťastní a neustále nám chodilo po rozume, ako sa nám to s tými štyrmi živlami pekne podarilo. Len manžel nezabudol podpichnúť: "A čo ten piaty živel?"
"Bez toho sa budeme musieť zaobísť. Alebo vieš o nejakej Praes, ktorá by nám knihu mohla pokrstiť?" uškrnula som sa.
Jedine, že by Praes bola moja kmotra Monika. Ale ktovie?! Možno aj je, ale nám to tají. Veď viete, že Praesky sa nesmú prezradiť. Mrkající
Úryvok zo zápisu z 23. marca, viažúci sa k výletu na Ostrý Kameň:
Už som sa upokojila aspoň natoľko, aby som bola schopná zaznamenať dnešný deň. Lebo, odhliadnuc od toho dohadzovačstva, bol naozaj výborný.
Najprv sme sa odviezli autobusom na Bukovú. Je to veľká priehrada, ktorá vraj býva v lete plná rekreantov. Teraz tam bolo len zopár rybárov a v diaľke na vode plávali dva člny. Prešli sme cez hrádzu a naprieč lúkou vyrazili do lesa.
Takmer celou cestou sme stúpali do kopca, ale neprekážalo mi to. Mám výbornú kondičku a takáto telesná aktivita ma nepoloží. Bolo vidno, že aj chalani sú vytrénovaní, stále išli pár krokov pred nami a vôbec na nich nebolo badať únavu. Iste sa venujú nejakému športu, nemohla som si totiž nevšimnúť ich vymakané svaly, ktoré sa im črtali pod obtiahnutými mikinami. Ale ako správni gentlemani sa za nami pravidelne obzerali a občas sa spýtali, či nepotrebujeme oddych.
Iva bola najviac zmorená. Držala som sa tesne pri nej a schválne som aj ja fučala a tvárila sa, že si utieram pot. Sčasti preto, aby si Iva nepripadala hlúpo, a sčasti preto, aby si moji noví priatelia nevšimli, že som iná.
Mám silu ako kulturista, i keď to na mne nevidieť. To, že žijem stále medzi ľuďmi, ma naučilo správať sa a vyzerať ako oni.
"Tak ako sa ti páči náš kraj?" spýtal sa ma Marcel, keď sme stáli na vrchu kopca a spoza hradného múru sledovali široké okolie.
"Je tu nádherne," musela som uznať.
"Asi si zvyknutá na vyššie kopce tam u vás," dumal Marcel.
Pochopila som, že naráža na vysoké pohoria obklopujúce Banskú Bystricu. Tentoraz som bola lepšie pripravená, po včerajšom takmer fiasku s menom som skoro celú noc študovala a nešla som spať, kým som nemala Banskobystrický kraj v malíčku.
"To áno," súhlasila som. "Ale aj tu sa mi páči."
"Dúfam, že nebudeš ľutovať, že ste sa sem presťahovali. Je tu čo obzerať, ak máš rada prírodu," pokračoval Marcel v konverzácii.
"Áno, mám. Les je môj druhý domov."
"Si lesná žienka, hmm?" zasmial sa Marcel.
"Tak nejako," zasmiala som sa aj ja, aj keď príčina môjho smiechu bola niekde inde.
Asi by sa Marcel čudoval, ako blízko stredu trafil terč. Stromy sú hlavným zdrojom môjho života. Bez nich by som zahynula. Po dnešku som priam presýtená, určite tak skoro nezaspím.
"Máš rada staré zrúcaniny?" vypytoval sa Marcel ďalej.
Ktovie, kde sa v tej chvíli zašívali Iva so svojím chlapcom. Očividne nechávali Marcelovi priestor, aby ma mohol baliť. A ten svoj čas naozaj využíval, no nebol nepríjemný ani vtieravý. Zvolil nenútenú kamarátsku taktiku, ktorá určite na baby zaberá. Alebo to možno nebola taktika. Možno taký priateľský skutočne je. Nedokážem to posúdiť, zatiaľ si netrúfam napojiť sa na neho. Ani na Andreja.
Hoci navonok vyzerajú ako celkom obyčajní chalani, čo ak by to tak nebolo? Čo ak by jeden z nich bol ten, koho hľadám? Mohol by vycítiť, že nie som obyčajný človek, a začať ma podozrievať. Mohla by som na svoju unáhlenosť doplatiť, a po tom skutočne netúžim. Je síce málo pravdepodobné, že by som naňho natrafila tak rýchlo, ale aj tak nebudem riskovať.
"Zrúcaniny, ale aj zachovalé hrady. Mám rada všetky historické pamiatky. Ale rada tiež chodím len tak po lese, z miesta na miesto," prezradila som mu niečo zo svojho skutočného ja. Tieto moje záľuby sa v ničom neodlišujú od ľudských. Akurát mu nebudem vešať na nos to naberanie energie popri tom.
"Na budúcu sobotu sa chystáme na Čachtický hrad. Nechcela by si ísť s nami?"
Pozrel sa na mňa spýtavo, ale zároveň tak, akože by som mala vedieť, o čom hovorí. Čachtický hrad bude istotne dosť známy a malo by ho poznať aj dievča z Banskej Bystrice. Ale nie Američanka ako ja! Do pekla! Budem si musieť naštudovať geografiu celého Slovenska, aby som nevyzerala ako primitívny idiot, čo nemá ani základné vzdelanie.
Našťastie si Marcel moje mlčanie vysvetlil inak. "Asi som príliš vtieravý, však? Sotva si sa sem prisťahovala a už ťa chcem kade-tade vláčiť. Prepáč."
"Ó, nie, nie si!" konečne som sa spamätala. "A išla by som veľmi rada. Ja len, že momentálne neviem, čo bude o týždeň." Nebola to výhovorka, vážne neviem, čo presne budem robiť o týždeň. Možno sa nestihnem ani vrátiť do Trnavy.
"Tak by som ti mohol zavolať v piatok, a ak budeš voľná..." zahryzol si do jazyka. Asi si uvedomil, ako hlúpo to vyznelo. Ak budeš voľná... akoby sme si dohovárali rande, alebo čo.
Och, Marcel, si naozaj zlatý chalan a fakt fešák, ale tvoje feromóny na mňa neúčinkujú. Tak ako u všetkých ostatných chlapov. A momentálne ani nemám chuť randiť s niekým iba tak. Máš smolu.
"Prepáč, ale ja teraz nemám telefón."
Marcel sa hneď zatváril akože: Chápem, chceš ma odpinkať a vymýšľaš si rozprávku. Veď kto zo súčasných tínedžerov nemá telefón? Ale u mňa to nebol výmysel. V duchu som si nadávala, že som sa púšťala do kamarátstiev prv, než som stihla povybavovať všetko potrebné. Vrátane mobilu. Nehovoriac o tom, že ešte stále neviem, kde budem bývať. Ak by sa ma na to spýtali... ach jaj, radšej ani nemyslieť!
"Prepáč, naozaj nemám dočasne telefón. Vieš, starý som stratila a nový som si ešte nestihla vybaviť." Bola to taká polovičná pravda, až tak veľmi som neklamala, no nie?
"Aha," prehodil Marcel očividne neveriaco.
V úpornej snahe vykľučkovať z ošemetnej situácie ma osvietilo. "Ale vieš čo? Daj ty mne svoje telefónne číslo a ja zavolám tebe? Čo povieš?"
Konečne sa usmial. "Jasné, to je skvelý nápad. Keď budeš mať nový telefón, prezvoň ma a ja si ťa uložím do kontaktov."
Uf! Uľavilo sa mi. To by tak bolo mať hneď na začiatku nezhody s potenciálnymi kamarátmi. Aj keď ktovie, či bude Marcel chcieť zostať iba kamarátom. No čo, ak bude treba, zahrám aj frajerku. Ale až keď si budem istá, že nie je ON. Lebo hoci, ako som zistila, chodí do inej školy než my traja s Ivou a Andrejom (aj Andrej bude mojím spolužiakom), očividne sa s ním budem stretávať, preto aj jeho musím zaradiť do zoznamu.
Len čo sme sa s Marcelom takto k potešeniu oboch dohodli, objavili sa Iva s Andrejom a pokračovali sme v našej ceste po skalnatom hrebeni. Prešli sme cez najvyšší kopec, potom sme zišli do údolia a vynorili sa až pri Smolenickom zámku.
Dnešný deň skutočne nemal chybu.
No a teraz už radšej idem študovať históriu a zemepis Slovenska, aby ma zas niekto nenachytal na hruškách.
000
000
000