Neodolateľné vábenie - upútavka

20. února 2014 v 18:35 | Nata Sabová
000
000000
000
SOM TVOJA KRV A TY SI MOJA,
NÁS VEDNO DÁ NEVINNOSŤ TVOJA.
JA SOM TY A TY SI JA,
MY JEDNA DUŠA SME OBAJA.
000
Predstavte si, že ste sa zrazu ocitli vo sne, v ktorom ležíte na mokrom lístí v lese, s rozbitou hlavou a miernym otrasom mozgu, zatiaľ čo v realite vedľa vás leží váš manžel, vo vedľajšej izbe vaše deti a na stolíku stojí budík, ktorý by mal každú chvíľu zazvoniť. A navyše máte o rovných pätnásť rokov menej než v skutočnosti. Na prvý pohľad nič podivné, však?
Lenže čo ak je to presne naopak? Čo ak les a rozbitá hlava sú realita a váš manžel, s ktorým vás spájajú roky šťastného manželstva a dve deti, nie?
Presne v takejto situácii sa ocitne hrdinka románu, devätnásťročné dievča, ktoré sa dozvie, že ju akási záhadná bytosť zvaná Sidus vybrala, aby sa vraj stala vyššou bytosťou. Akou? To netuší. Petra je dezorientovaná, v šoku, a navyše si je vedomá, že o tom, čo sa s ňou deje, nemôže nikomu povedať, ak len nechce skončiť v psychiatrickej liečebni. Veď kto by jej aj uveril, že prežila pätnásť rokov v imaginárnom svete a potom sa náhle vrátila späť?
Jedinou jej možnosťou je dôverovať mladému mužovi Adriánovi, ktorý o sebe tvrdí, že prežil to isté čo ona a že tou zatiaľ nemenovanou bytosťou už je. Je pripravená nechať sa ním previesť zo sveta ľudí do sveta záhad, na prahu ktorého sa ocitla?

Povzdychla som si a opäť sa otočila na druhú stranu. No oči som nezatvorila. Nechcela som vidieť obrazy, ktoré by mi priniesli ďalší plač. Znova som sa pomrvila a prevalila na chrbát. A o chvíľu na brucho. A zase nabok. Prehadzovala som sa na svojej polovici ako ryba na suchu a nevedela si nájsť tú správnu polohu.
Napokon som to vzdala a oprela sa o lakeť. Prezerala som si Adriánovu tvár. Oči mal zatvorené, no určite ešte nespí. Ako by aj mohol pri takom príboji, aký som spôsobovala?
"Nemôžeš zaspať?" povedal po chvíli, ale oči neotvoril.
"Nie," vzdychla som.
Pozorovala som Adriánovu dvíhajúcu a klesajúcu hruď, ktorú zahaľovalo čierne tričko, a po chvíli som sa odvážila spýtať: "Mohla by som ťa o niečo požiadať?"
"Iste," pootočil hlavu a pozrel sa na mňa.
"Mohol by si ma objať a držať v náručí, kým nezaspím?"
Bez slova si ma k sebe privinul a ja som si položila hlavu na jeho plece.
V tú noc som po prvýkrát po nekonečne dlhom čase zaspala bez plaču. A čo bolo najpodivnejšie, spala som až do obeda.