Otázky čitateľov str.4

19. února 2014 v 15:17 | Nata Sabová
V tejto časti sa nachádza odpoveď na tieto otázky:
Poznámka: Mladé začínajúce spisovateľky ma často žiadajú o rady, ako písať.
Nasledujúce otázky a odpovede teda pomôžu práve im.
15. Ako sa Ti písalo formou denníka? Máš v pláne aj v budúcnosti touto formou písať? Ako sa Ti písalo inými spôsobmi, čo bolo najľahšie, čo by si najviac odporúčala...?
Zatiaľ som napísala tri knihy (a píšem štvrtú) a v každej som si vyskúšala iný spôsob písania. Tieto spôsoby vyberám podľa toho, čo a do akej miery plánujem čitateľom prezradiť, a najmä z koho pohľadu chcem príbeh vyrozprávať.
V Zuzaninej skrytej tvári som v pásme rozprávača (teda toho, kto príbeh rozpráva) použila autorskú reč. Tá sa prevádza zvyčajne v 3. osobe minulého času (zriedkavejšie prítomného). Rozprávač je tam akoby pozorovateľ príbehu a podáva vám ho ako objektívna osoba. Hoci trochu tej subjektivity sa ani on nevyhne, pretože sa za ním ukrýva samotný autor. V mojom prípade sami môžete cítiť, že mám k Zuzane a Petrovi veľmi blízky vzťah a ten sa dostáva i do pásma rozprávača.
Tento pohľad cez rozprávača som zvolila preto, lebo som chcela, aby čitatelia poznali ako myslenie a citové pochody Zuzany, tak Petra. O Zuzane síce neprezrádzam všetko hneď na začiatku, ale veľa naznačujem a čitatelia si už vopred môžu isté veci domýšľať a potom si overovať, či sa so svojimi dedukciami trafili, alebo sa mýlili. Aj podľa vašich ohlasov vidím, že ste isté veci vytušili hneď, iné vás prekvapili, niekto pochopil veci skôr, iný neskôr (každý je iný). Celú pravdu sa však dozvedáte až vtedy, keď sa ju dozvedá Peter. No môžete vopred zarovno s ním dedukovať a forma pohľadu cez rozprávača vás nenecháva na pochybách, že Peter Zuzanu skutočne miluje.
(Ukážka: Zuzana sa Petrovi vyhýbala ako čert krížu. Len čo sa k nej priblížil na menej ako päť metrov, utiekla z jeho dosahu a zašila sa niekde v hlúčiku, len aby s ním nemusela zostať ani na chvíľku sama. Bolo až smiešne, ako sa situácia obrátila. Akurát s tým rozdielom, že kým on sa jej predtým snažil vyhýbať nenápadne, ona pred ním nič neskrývala a svojimi pohľadmi mu dávala jasne najavo, že v žiadnom prípade nemieni rozoberať včerajší večer a pokračovať v diskusii na tému nočných návštevníkov.)
Druhú knihu zatiaľ preskočím, vrátim sa k nej na konci tejto odpovede.
Pre tretiu knihu Neodolateľné vábenie som zvolila priame rozprávanie, pri ktorom sa na rozdiel od autorskej reči používa prvá osoba minulého času. Rozprávačom je jedna z postáv, zvyčajne je to jeden z hlavných hrdinov, ktorý rozpráva svoj príbeh. V Neodolateľnom vábení to je Petra. Čitatelia sa teda dozvedajú len toľko, koľko vie ona. Čo si myslia a cítia ostatní sa môžu len domnievať a dúfať, že sa v nich nemýlia a nesklamú ich. Takýto pohľad je však oveľa subjektívnejší a umožnil mi, aby som sa do diela ešte viac vložila, aby som čitateľom ešte viac ukázala, ako veci videla, chápala a preciťovala Petra, mohla som použiť viac irónie, sebairónie...
(Ukážka: Niekto na mňa čosi položil, zrejme mikinu, ale žeby mi bolo teplejšie, to sa nedalo povedať. Pod chrbtom som cítila vlhko a chlad. Brr! To je ale hlúpy sen! A nie a nie sa z neho prebrať!
Petra, zobuď sa! nútila som samu seba. Už aj sa zobuď! Toto je len sen a vôbec nie pekný. Je ti zima, bolí ťa hlava a tie neznáme hlasy ťa trochu desia. Tak sa zobuď a vráť sa do reality!)
Vo štvrtej knihe, ktorú práve tvorím (zatiaľ má len pracovný názov Dade a Bianka), používam tretí spôsob, a to je zmiešaná reč. Tá je tiež koncipovaná v tretej osobe minulého času ako autorská reč, ale pásmo rozprávača je vo veľkej miere prestúpené hľadiskom jednej z postáv, o ktorej rozprávač hovorí. Preto je v takejto reči viac expresivity a subjektívneho zafarbenia než v klasickej autorskej reči.
V prípade knihy o Dadem a Bianke je to práve postava Dadeho, ktorá sa najviac odráža v reči rozprávača. Čitatelia môžu pozorovať, čo robí a cíti on, no Bianka je pre nich rovnako záhadná ako pre neho. Nestretnú sa s ňou skôr, kým sa s ňou nestretne on, nezistia o nej nič nové, kým sa to nedozvie on... (aj keď domýšľanie čitateľov ani tu nie je zakázané Usmívající se).
(Ukážka: Keď sa s ňou Drahomír po prvýkrát stretol, mala len šestnásť rokov. On osemnásť. Zaujala ho na prvý pohľad, prvý dotyk jej krásneho, tancom vytvarovaného tela, na prvé vdýchnutie jej vône s jemnou prímesou fialiek. Keď sa nad tým logicky zamyslel, absolútne nemal dôvod na to, aby sa s ňou chcel bližšie zoznámiť. Jej prvotný zjav bol totiž presným stelesnením toho, čo mu na dievčatách prekážalo. Až prehnane vytvorenej umelej krásy.)
Všetky tri spôsoby sa píšu pomerne ľahko, pravda, ak človek písať vie, a preto by som odporúčala použiť ktorýkoľvek z nich, podľa toho, ktorý najviac vyhovuje vášmu príbehu a vám samotným.
Pri druhej knihe Ochrankyňa som si však na seba uplietla bič, keď som si zmyslela písať formou denníka. Zdalo sa mi to ako celkom zaujímavý nápad, i ja sama som si kedysi písala denníky, hoci sa týkali skôr mojich potuliek svetom než bežného života, tzv. cancáky (mimochodom jeden z mojich budúcich projektov bude kniha, kde využijem práve tieto cancáky a budú v nej i vtipné obrázky). Ale poviem vám, že mi vopred ani len nenapadlo, s akými úskaliami sa pri tejto forme stretnem. Človek totiž musí mať neustále na pamäti, že Kity si do denníka zapisuje udalosti, ktoré sú už za ňou, ktoré prežila, a z tohto dôvodu som sa pri niektorých situáciách dostávala do problémov, ktoré mi dali riadne zabrať, kým sa mi ich podarilo vyriešiť. A veľa častí som musela pri opätovných čítaniach prerábať, lebo som si až dodatočne uvedomila, že ako zápis v denníku by tak znieť nemohli.
Myslím, že v budúcnosti formu "len čisto denníka" už radšej používať nebudem (hoci ma to ešte čaká, ak chcem napísať pokračovanie Ochrankyne), a ani ju nikomu neodporúčam. Ak by som chcela podávať príbeh cez prvú osobu, tak je lepšie a jednoduchšie použiť klasické priame rozprávanie (ako u mňa pri Neuveriteľnom vábení), ktoré naskytuje možnosť použiť podľa potreby aj prítomný čas, ktorý príbehu dodáva akési "grády". Možno by bola zaujímavejšia kombinovaná forma, kde sa pasáže z denníkov striedajú s klasickým rozprávaním, to skôr.
(Ukážka: Piatok, 2. marca, 23:20 - A je to tu. Ďalšia rozlúčka. Zbohom, môj domček! Zbohom, San Diego! Strávila som tu tri nádherné roky, ale moja cesta ide ďalej. Neviem, kde skončím. Neviem, či sa sem niekedy vrátim. Možno áno. A možno nie. Ktovie?!)