Otázky čitateľov str.2

19. února 2014 v 11:34 | Nata Sabová
V tejto časti sa nachádzajú odpovede na tieto otázky:
9. Kedy píšeš knihy? Ako to stíhaš?
Keďže sa spisovateľskou činnosťou nemôžem živiť (ľuďom len trochu znalým nemusím vysvetľovať prečo), dostáva sa v mojom živote na nie prvé, nie druhé, ale ani neurčím na koľké miesto. V každom prípade zostáva v kategórii zvanej "hobby" alebo tiež "duševná terapia". Niekto pletie, háčkuje, vyšíva, iný okopáva záhradku, pestuje kvety... a ja píšem (okrem iného). Väčšinou po večeroch, namiesto sledovania televízie, nie však každý deň. A nie vždy píšem knihy či nové príbehy, často píšem na blogy alebo si spracúvam rôzne témy na čisto osobné použitie.
10. Ako sa Ti podarilo knihu vydať? Ako si sa dostala až do vydavateľstva Motýľ? Ako dlho si knihu písala?
Úmyselne som tieto otázky spojila, lebo všetky tri spolu úzko súvisia, a keby som mala odpovedať na každú zvlášť, zbytočne by som sa opakovala.
Keď som začala s písaním, nebolo to kvôli iným ľuďom, to priznávam otvorene. Písala som kvôli sebe, aby som vo svete mnou vytvorených hrdinov aspoň na chvíľu zabudla na boliestky a trápenia, ktoré mi osud nadelil. Ani vo sne by mi nenapadlo (možno len v niektorom z tých najružovejších, o ktorých si myslíte, že sa nikdy nemôžu splniť), že si raz moju tvorbu budú môcť prečítať i ďalší čitatelia.
Zuzaninu skrytú tvár som pod názvom Prekliatie začala písať v októbri 2009 a dejovo som ju uzatvorila v apríli 2010. No musíte si predstaviť, že som písala len vtedy, keď som mala čas, teda nie každý deň, a väčšinou po nociach, keď už dom utíchol (ako som spomínala v predchádzajúcej odpovedi). Ešte v máji som si ju celú prešla, prerobila zopár vecí, zalomila, vytlačila a dala zviazať. A tým sa to skončilo.
Až niekedy cez prázdniny som si povedala, že by som knihu vari aj mohla dať niekomu prečítať (v tom čase som už mala rozpísanú druhú). Pravdaže niekomu, koho dobre poznám a komu môžem veriť, že ma "nepráskne" (lebo o tejto svojej záľube som mlčala ako voš pod chrastou, okrem najbližších rodinných príslušníkov o nej nik nemal ani tušenia). A je to práve "vina" prvých čitateliek, že môžete dnes môj román držať vo svojich rukách aj vy. A toho, že som taká "slabá" a podľahla som ich "psychickému nátlaku", ktorým ma donútili knihu ponúknuť vydavateľstvám.
To som urobila v septembri 2010, pripravená na samé odmietnutia. Ale povedala som si... aspoň mi nejaký ten odborník napíše svoj názor, či to, čo píšem, je absolútna katastrofa, s ktorou by som sa radšej nemala nikdy ukazovať na svetlo božie, alebo sa to ako-tak dá. No rozhodne som nebola pripravená na ponuku, ktorá nasledovala asi o dva týždne od odoslania rukopisu: "Máme záujem o vydanie Vašej knihy."
V prvom momente som si pomyslela, že je to žart, že sa iste manžel dohodol s nejakým kamošom, aby sa zahral na vydavateľa. Ale, čuduj sa svete, bol to skutočný vydavateľ z vydavateľstva Motýľ.
Kým román vyšiel (1.4.2011), vyžadoval si ešte veľa práce a úsilia tak z mojej strany, ako aj zo strany vydavateľstva (kvôli čomu som musela pozastaviť prácu na už takmer hotovej knihe Ochrankyňa), no napokon sa výsledok dostavil. Či stojí zato, môžete posúdiť sami.
11. Bude mať Zuzanina skrytá tvár aj pokračovanie?
Možno. Kniha Zuzanina skrytá tvár je síce dejovo uzatvorená, nemá tzv. otvorený koniec, ale voľné pokračovanie životnej púte Zuzany a Petra sa v poznámkach nachádza v mojom počítači a v mojej hlave. Ešte im nedám pokoj! Usmívající se Mám načrtnutú nielen tému, ale aj celý dej od začiatku až do konca. Ale kedy ho napíšem, je otázne, a už vôbec nemôžem nikomu zaručiť, že vyjde aj knižke, to totiž nezáleží len na mne.
(Na túto otázku nadväzuje a rozširuje ju otázka č. 14)
12. Zážitky z Hrona máš z vlastných skúseností, bola si na tých miestach, o ktorých píšeš?
Priznám sa, že by som si netrúfala tak obšírne písať o splavovaní rieky, keby som to sama nezažila. Je síce pravda, že vo svojich knihách občas zablúdim aj na miesta, na ktorých som osobne nebola, a potom musím siahnuť po iných zdrojoch (náučnej literatúre, internete, pýtam sa známych...), ale zväčša sú to veci, ktoré spomínam okrajovo, nie tak dopodrobna. Splavovanie Hrona je však hlavnou dejovou líniou prvej štvrtiny knihy, takže... áno, mám to z vlastných skúseností a bola som na tých miestach.
No v knihe sa prelínajú skutočné udalosti s čisto fiktívnymi, dotvorenými a "ušitými" jej priamo na mieru. V prvom rade sú vymyslení samotní hlavní hrdinovia. Nijakí Zuzana a Peter medzi nami neboli. Vlastne, jedna Zuzana s nami aj bola, ale tá s hrdinkou románu nemá nič spoločné. Inšpirovala ma však k vytvoreniu postavy gitaristky Moniky. A tiež nás bolo oveľa viac, ale pre potreby knihy som počet vodákov znížila. I iní parťáci ma inšpirovali k vytvoreniu niektorých členov "Zuzaninej výpravy", no len čiastočne. Napríklad humoristov, ako sú v románe Roman s Dadom, sme tam mali hneď niekoľko. Tiež bol medzi nami naozaj skvelý gitarista, ktorý by sa svojimi hudobno-speváckymi schopnosťami pokojne vyrovnal Tiborovi. Zato takého zákerňáka Ola by ste v našej partii hľadali márne, na toho "má šťastie" jedine Zuzana.
Skutočné splavovanie Hrona, na ktorom som sa zúčastnila, trvalo kratší čas, nezačínali sme v Nemeckej, ale o niečo nižšie, ale takisto sme končili v Kalnej nad Hronom. No sú vodáci, ktorí splavujú už od Brezna a končia až pri Štúrove. Nezávidím im však to prenášanie člnov, ktorému sa musia podrobovať čím bližšie k ústiu, tým častejšie, lebo rieka nie je všade prechodná.
Hron sme splavovali na 5-miestnych pramiciach a ja som bola "háčik", tak ako Zuzana. Zabávali sme sa nielen heslami (aj tých bolo v skutočnosti viac), ale aj rôznymi hrami, na ktorých sme sa vždy dobre nasmiali. Večer sme si sadali k táboráku, hrali sme a spievali, a cez deň sme splavovali a navštevovali rôzne zaujímavosti Pohronia. I zrúcaniny hradov Šášov a Revište.
Jeden z nezabudnuteľných zážitkov, ktorý si rozhodne musel nájsť svoje miesto v knihe, bol nočný pochod. To vám bolo! Kdesi uprostred noci vás vysadia so zaviazanými očami nevedno kde, nevedno kam sa máte vybrať... A ktože skončil v žihľave? No hádajte! Smějící se
13. Sú obrazy od Pierra skutočné? A kde je Ville de Soleil?
Nie, nie sú. V Louvri som skutočne bola a je v ňom veľa naozaj uchvacujúcich diel, ktoré majú iste zaujímavú históriu hodnu aj románového stvárnenia, ale Spievajúcu krásavicu vytvorila len moja fantázia. Rovnako, ako vytvorila mestečko Ville de Soleil, alias Slnečné mesto, so zámkom, kostolom, cintorínom a všetkým, čo k nemu v románe patrí. Ťažko by som totiž našla mesto, ktoré by presne spĺňalo moje požiadavky (vo Francúzku som totiž bola len v Paríži a vo Verssailes). Preto som využila výhodu, ktorú majú spisovatelia, t.j. - čo im neposkytuje realita, to si vytvoria sami.
000
000
000