Štefanovské fašiangové tradície

11. listopadu 2013 v 7:59 | Nata Sabová
ŠTEFANOVSKÉ FAŠIANGOVÉ TRADÍCIE,
z ktorých bola ukážka aj na krste Hier o lásku 26.10. 2013
Štefanov je malá dedinka na Záhorí len kúsok od okresného mesta Senica. Leží na styku Chvojnickej pahorkatiny s Borskou nížinou. Počet jej obyvateľov nepresahuje číslo 1700, avšak o čo je obec menšia, o to viac sú v nej ľudia zomknutejší a o to viac žijú tradíciami, ku ktorým bezpochyby patria aj Fašiangy.
Tak ako sa nevie, kedy obec Štefanov vznikla a kto ju založil (či to bol kvádsky náčelník v 1. storočí, alebo veliteľ rímskej vojenskej jednotky vo 4. storočí, či dokonca veliteľ kmeňa Sikulov, istý pustovník, nemecký remeselník - verzií je niekoľko a spoločné majú jedine meno Štefan - Chepan), tak sa nevie ani to, kedy sa zrodila tradícia štefanovských fašiangových zvykov, ani ako presne vyzerali. S určitosťou však môžeme povedať, že podoba, v akej sa uskutočňujú v súčasnosti (mierne upravené modernou dobou), sa uplatňuje od konca 19. storočia.
Jedným z fašiangových zvykov (ktorý mali účastníci krstu mojej štvrtej knihy Hry o lásku možnosť vidieť i mimo Fašiangov) je CHODZENÍ TURKÚ. Tento prastarý zvyk sa udržal už len v niektorých obciach na Záhorí. Je spojený s históriou 17. storočia, ktorá je známa vpádmi Turkov a verbovačkami mladých mužov na vojnu.
Aby sa počas tureckých nájazdov obyvatelia obce uchránili pred ich ničivými dôsledkami, vybudovali okolo kostola, dominanty obce, opevnenie. Bohužiaľ, ani to im nepomohlo. Turci ho v roku 1683 zničili, kostol i obec vypálili a mladých mužov, ktorí pre nich mali najväčší význam, odvliekli do zajatia. Jediným útočiskom a úkrytom úbohých bezbranných ľudí boli okolité lesy a močiare. Štefanovčania takto nielenže prichádzali o životy, svojich synov a majetok, ale museli platiť i dvojité dane - Turkom aj Habsburgovcom.
CHODZENÍ TURKÚ sa pre nich stalo oslavou ukončenia tureckého jarma. Dnes je krásnou a veselou tradíciou.
10-15 členná skupina mládencov vo veku 17-19 rokov, ktorí v minulosti očakávali odvedenie na vojnu (dnes je veková hranica posunutá už na 15 rokov) chodí v pondelok a utorok pred Škaredou (Popolcovou) stredou (46. deň pred Veľkonočnou nedeľou, niekedy vo februári-marci) po obci. Všetci okrem kapitána majú oblečené široké červené nohavice a biele košele, okolo pása previazané modrou stuhou a krížom cez plece ružovou, ozdobenou zelenou vetvičkou. Na krku im visia tmavobordové kravaty, hlavy majú pokryté čiapkami, ktoré sú totožné s farbou nohavíc, a obutí sú v čiernych čižmách. Neodmysliteľnou súčasťou ich vystrojenia sú karafy s červeným vínom, ozdobené červenými stužkami a rovnako ako oblečenie i zelenými vetvičkami. Víno je symbolom toho, že skutočným chlapom je ten, ktorého ani víno nepremôže.
Mládenci v dvojstupe, držiac sa kamarátsky okolo pásov, pochodujú po dedine za zvuku harmoniky a spevu piesne:
Už sa Fašang krácí,
už sa nenavrácí,
Ej, už ty holky puáčú,
že sa nevyskáčú...
Popredu chodí družba, ktorý sa pri každom dome pýta domácich, či si želajú, aby im mládenci zatancovali a zaskákali, a komu majú zaspievať. Kde sa Turci pristavia, tam utvoria kruh okolo kapitána, oblečeného v hasičskej uniforme, a podľa jeho pokynu spievajú a tancujú okolo neho, zatiaľ čo on vyskakuje so šabľou v ruke a cifruje nohami podobne ako jeho "vojaci". Väčšina odvedencov v minulosti mala aj dievča, s ktorým sa bolo treba tancom pred jej domom rozlúčiť. Aj keď dnes už chlapci na vojnu nechodia, tancu s mladými dievčatami nepohrdnú.
Pesnička, podľa ktorej chlapci-Turci tancujú svoj typický tanec, má chytľavú melódiu a veselé slová. Kapitán zakričí meno chlapa, ktorý býva v dome, pred ktorým tancujú, a chlapci podľa toho obmieňajú pesničku o milej šenkeričke.
Zakád Jožka Hajdín žiu,
dicky do šenku chodziu,
a ked došeu do šenku,
namúviu si šenkérku.
"Šenkéričko má miuá,
nalej mi holdu vína,
šak já ti ho zapuacím,
až sa z vojny navrácím."
Turkov sprevádzajú aj dvaja "herivašci" (maškary), ktorí "strašia" deti a hrkajú plechovkami s otvorom na peniaze. Deti sa boja, že ak im nedajú peniaze, "zoberú ich do chlieva". Tie staršie a odvážnejšie sa však neľakajú a úmyselne "heriváškov" provokujú, aby ich naháňali. Smějící se
Ďalším z fašiangových zvykov je CHODZENÍ HERIVAŠKÚ, ktoré sa deje v utorok, teda v čase, keď ešte chodia po dedine aj Turci. Mládenci a dievčatá, ktorých býva aj okolo 40-50, sa oblečú do farebných odevov, tváre si zahalia maskami, ktoré pripomínajú remeselníkov, čertov, strašidlá a ľudové postavy z minulosti obce (v súčasnosti sa objavujú i novodobé maškary z rozprávok, filmov i bežného života a tváre si účastníci nezahaľujú, ale pomaľujú podľa toho, koho predstavujú) a spolu s harmonikárom chodia od domu k domu (nezávisle od Turkov), pričom spevom a tancom obveselujú mládež i stárež. Aj oni majú svojho družbu a kapitána a spievajú a tancujú ten istý tanec ako Turci. Svoju "promenádu v maskách" ukončia večer návštevou šenku, kde si rozdelia peniaze a spoločne zapijú pekný deň. Usmívající se
Rad fašiangových zvykov ukončuje POCHOVÁVANÍ BASY, ktoré začína v utorok okolo 20:00 tanečnou zábavou. Presne o polnoci sa začne "divadlo". Za smútočnej hudby vstúpi do sály kultúrneho domu smútočný sprievod, na čele s "kňazom", "rektorom" a "miništrantom". Basu nesú na márach chlapci-Turci a pred ňou kráča ich kapitán. Sprievod "smútiacich" (patrične oblečených a "zhovadených" Smějící se) chodí chvíľu dookola sály a kvílivo narieka. "Miništrant" kropí okolostojacich ľudí pomocou záchodovej kefy "svätenou vodou". Keďže je moderná doba, nechýba ani "televízia" s kartónovou kamerou, z ktorej kameraman strieka na ľudí vodu.
Jadro pochovávania basy tvorí slovný komentár, ktorý pozostáva z vtipného rozlúčkového prejavu, na ktorom sa vyspieva všetko, čo sa počas roka v dedine povystrájalo, a to menovite a pekne zveršované. Skutočné slzy veru v tento deň nepadajú. Naopak, ľudia sa len smejú, tancujú a zabávajú.
(Spracované podľa knihy Mozaika dejín Štefanova od Petra Brezinu, webovej stránky obce Štefanov a iných písomných a ústnych podkladov, ktoré mi dodali priamo Štefanovčania - za čo im ĎAKUJEM.)
000
000
000