Rozhovor so Simone

18. září 2013 v 7:28 | Nata Sabová a Simone
Ďalšou mladou blogerkou, ktorá ma oslovila kvôli rozhovoru, je Simone. Zaujímali ju veci o mne a mojej tvorbe. Tento rozhovor sa uskutočnil pred Vianocami 2012 (teda v čase, keď boli na trhu 3 moje knihy) a bol uverejnený na jej blogu. Momentálne ho však neviem nájsť, tak Vám tu zanechávam aspoň odkaz na celý jej blog: incredible-books.blogspot.sk.
Mohli by ste nám na začiatok o sebe niečo prezradiť? Ako rada trávite voľný čas a čo je pre vás relaxom?
Mám rada prírodu, a preto často chodievam do lesa, či len tak na krátke prechádzky, alebo na dlhšie túry. Rada navštevujem staré hrady, zámky a zrúcaniny, ale aj iné zaujímavé miesta, a maľujem veselé farebné obrázky na drevo. To všetko je pre mňa výborným relaxom, rovnako ako počúvanie stredovekej a folkovej hudby, čítanie kníh iných autorov a písanie vlastných, študovanie vecí medzi nebom a zemou (avšak len odtiaľ potiaľ), ktoré potom využívam vo svojej tvorbe... je toho veľa. Vďaka rôznorodosti svojich záľub si môžem vyberať. Robím vždy to, na čo mám práve chuť (pravda, ak mám čas).
Ako dlho sa už venujete písaniu? Mali ste ambície stať sa autorkou už od detstva?
Pokusy o písanie sa u mňa objavovali už niekedy v období puberty, ale zvyčajne skončili v smetnom koši. Alebo zviazané medzi papierom do zberu pri prázdninovom upratovaní. Z toho obdobia sa zachovala len jediná poviedka Petra, ktorú som však okrem svojej najbližšej rodiny nikomu neukázala a dnes sa z nej musím smiať.
Ale s písaním románu, ktorý bol aj hoden vydania, som začala až pomerne nedávno, v roku 2009. Dovtedy som skôr spracúvala rôzne témy, o ktorých som sa dočítala a naštudovala si z inej literatúry alebo praxe. No aj to bola dobrá škola štylistiky.
Na obaloch môžeme nájsť meno Nata Sabová. Nata je skratka vášho skutočného mena alebo je tento podpis pseudonymom?
Je to pseudonym.
(Tu doplním, čo v rozhovore nebolo - keďže sa ma na to ľudia po uverejnení tohto interview pýtajú: Pseudonym je len Nata, priezvisko je vlastné - či skôr privydaté Usmívající se).
Už ste vydali tri knihy. Ktorá je vašou najobľúbenejšou a prečo?
Keď píšem novú knihu alebo ju pripravujem na vydanie, tak sa do nej tak vžijem, že istý čas akoby žijem postavami v nej a práve tie sú v danom momente mojimi najobľúbenejšími. Každá knižka je pre mňa niečím mimoriadna, do každej vkladám kúsok seba a aj isté posolstvo.
Ale predsa len bude mať v mojom srdci vždy osobité miesto moja prvotina PREKLIATIE, ktorá vyšla pod názvom ZUZANINA SKRYTÁ TVÁR. Neviem povedať, prečo presne. Možno preto, lebo som do nej vložila zo seba najviac, a možno preto, lebo som ju písala len pre seba a nečakala som, že niekedy vyjde knižne. A možno aj preto, lebo ma jej písanie zachránilo, pomohlo mi dostať sa z ťažkej životnej situácie.
Vyhľadávate charaktery postáv aj vo svojom okolí?
Áno, aj.
Zakopávate o námety na každom kroku alebo je to ťažšie?
Mám veľmi bujnú fantáziu, takže mi v hlave vznikajú stále nové a nové námety, že ich nestíham spracúvať.
Ako zvyčajne postupujete pri písaní? Začnete súpisom postáv, náčrtom zápletky a presne viete, ako sa bude všetko vyvíjať, alebo len rovno píšete a čakáte, ako to dopadne?
Tak na toto nemám nijakú schému, ktorá by platila pre všetky romány rovnako. Ale povedala by som, že moje písanie najskôr vyzerá dosť chaoticky, pretože si nápady prichádzajú, ako sa im zachce, a vôbec ich nezaujíma, že v deji ešte nie som tam, kde by ma chceli mať. A tak si koľkokrát zapíšem niečo, čo bude nasledovať až o niekoľko kapitol ďalej, a potom musím dej dopĺňať spätne. Niektoré veci mám už premyslené vopred a iné nechám jednoducho plynúť. A občas mávam pocit, že sa mi postavy vymkli spod kontroly a robia si, čo chcú, a ja sa nestíham čudovať a ledva to stíham zapisovať.
Aj keď je knižka už napísaná celá a dej uzatvorený, niekoľkokrát ju opäť prechádzam a "upratujem", kým ju pustím ďalej. Obdivujem spisovateľky, ktoré si sadnú k počítaču a plynulo píšu príbeh od začiatku až po koniec. Mne sa to nepodarilo ešte ani raz. Usmívající se
Z vašich troch kníh som prečítala iba OCHRANKYŇU, ktorá sa mi naozaj páčila a moja malá sestra by ju mohla čítať stále dokola. Čo vás inšpirovalo k jej napísaniu?
Chcela som napísať niečo o čarodejniciach, no nie o takých, aké sú známe z iných kníh. A tak som vytvorila Praesky a nazvala ich podľa latinského slova praesee, čo znamená chrániť. Pretože práve to som od nich chcela. Aby chránili iných. Ich pevné spojenie s prírodou vychádza zo mňa samej. Mali by ste ma vidieť, keď som niekde v lese, to sa doslova vznášam. Tiež nasávam energiu zo stromov. Mrkající
Pritrafí sa vám niekedy tvorivá kríza? Čo proti nej účinne zaberá?
Áno. Pri OCHRANKYNI som napríklad zostala stáť v cieľovej rovinke, keď som mala vytvoriť proroctvá. Vedela som, čo chcem, ale bol problém dať to dohromady. Proroctvá zväčša bývajú písané v metaforách a často i zrýmované, čo naozaj nie je jednoduché. No napokon prišla v jeden večer múza, bola som hore do samého rána a proroctvá boli na svete.
Horšie to bolo s NEODOLATEĽNÝM VÁBENÍM, to muselo stáť dokonca niekoľko mesiacov, kým som v ňom mohla pokračovať. A aby som to vôbec dokázala, musela som obetovať niekoľko kapitol, ktoré neboli dobré.
Z vlastných skúseností viem, že je zbytočné nútiť sa do niečoho nasilu. To by som mohla presedieť pri počítači aj celé dni, týždne a mesiace, a aj tak by to nikam neviedlo. Lepšie je počkať, kým príde múza sama. A medzitým sa môžem venovať niečomu inému.
Ale takto to funguje u mňa, u iných to platiť nemusí.
Okrem písania určite aj čítate. Aká kniha vás naposledy naozaj zaujala?
Naposledy ma nadchol spoločenský román, čo je u mňa netypické, pretože v čítaní uprednostňujem fantasy žáner alebo hľadanie pokladov, riešenie záhad... To je moje najobľúbenejšie. Ale teraz sa oboznamujem s tvorbou aj svojich kolegýň spisovateliek a z toho dôvodu sa mi dostávajú do rúk aj iné žánre. Medzi nimi bol aj román Nádej stratených duší od Slávky Koleničovej, a tá ma dostala. Napriek tomu, že sa venujeme každá inej tematike, jej štýl písania mi je veľmi blízky, prinútila ma neustále rozmýšľať nad tým, čo bude nasledovať, ako sa jednotlivé situácie a zápletky vyriešia, padali slzičky i úškrny... skrátka jej kniha má všetko, čo od knihy očakávam, a rozhodne si plánujem prečítať aj jej ďalšie romány.
(Opäť doplním to, čo ešte v danom rozhovore nebolo: odvtedy som prečítala aj ďalšie knihy od ďalších slovenských autoriek a autorov a mnohé z nich ma nadchli rovnako ako román Slávky Koleničovej.)
Dnes sa mnoho mladých ľudí snaží napísať svetoborné dielo. Je ťažké vydať knihu?
Ževraj áno, ale ja sa musím priznať, že u mňa to išlo neuveriteľne rýchlo. Jediné, čo trvalo dlho, bolo nabrať odvahu, aby som to vôbec niekam poslala. Do toho ma museli dokopať moje prvé čitateľky z okruhu rodiny a známych, najmä švagriná. Ale potom to už išlo rýchlo, zmluvu na vydanie som mala v podstate v priebehu asi dvoch týždňov od odoslania rukopisu.
Ako som už spomínala v predchádzajúcej otázke, veľa mladých píše. Čo by ste im poradili, prípadne odkázali?
Nevzdávať sa a nikdy nestrácať nádej. Ak majú talent a napíšu niečo, čo by mohlo zaujať, vždy je tu šanca, že im raz ich dielo vyjde aj knižne.
Ďakujem vám, že ste si našli čas na vyplnenie mojich zvedavých otázok. Usmívající se Simone
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.