Rozhovor so Sherylin Lee

16. září 2013 v 10:03 | Nata Sabová a Sherylin Lee
Rozhovor so Sherylin Lee je prvým rozhovorom, ktorý som uskutočnila o svojej tvorbe. Udial sa ešte v čase, keď som sa vôbec neukazovala na verejnosti, nikde sa neobjavovali moje fotky, nechodievala som na besedy. Je zameraný najmä na moju tretiu knihu NEODOLATLNÉ VÁBENIE, ktorá sa v tom čase pripravovala na vydanie.
Rozhovor, ako ho spracovala Sherylin aj s jej zaujímavým úvodom a vsuvkami, sa nachádza TU. Je to veľmi zaujímavé spracovanie, lebo Sherylin ma v ňom imaginárne pozvala do kaviarne a toto naše posedenie po svojom komentuje.
Včera som zahliadla ukážku z tvojej druhej knihy OCHRANKYŇA. Mala som pocit, že hlavnú hrdinku, Kity, to tiež hrozne ťahalo k Patrikovi. A aj v ZUZANKE (ZUZANINEJ SKRYTEJ TVÁRI) to medzi tými dvoma iskrilo. Čím sa tentokrát hrdinovia odlišujú od predošlých? Prečo si si zvolila tento názov? Je v tom nejaký fígeľ? NEODOLATEĽNÉ VÁBENIE... znie to nadčasovo. Niečo, čomu sa nedá povedať nie... Dobre hádam?
Najskôr k tomu názvu:
Áno, vystihla si to celkom presne. NEODOLATEĽNÉ VÁBENIE - teda niečo, čomu sa nedá povedať nie. Tento názov vznikol skôr než samotná kniha. Pôvodne to bol názov mnou vymysleného filmu, na ktorý na začiatku knihy OCHRANKYŇA idú Kity (vtedy Kate) so svojou priateľkou Ann do kina. Ale potom sa mi toto slovné spojenie natoľko zapáčilo, že som sa rozhodla ponechať si ho ako titulok niektorej z mojich budúcich kníh. Ani som nevedela, aká blízka budúcnosť to bude. Keď som si totiž vyberala, na ktorú ďalšiu tému sa vrhnem, padol mi do očí príbeh o Petre a Adriánovi a názov NEODOLATEĽNÉ VÁBENIE bol preň ako vyšitý.
A v čom sa odlišujú?
Povedala by som, že hlavní hrdinovia NEODOLATEĽNÉHO VÁBENIA majú viac vecí spoločných s predchádzajúcimi hrdinami než odlišných. Neviem, či je to dobré, alebo zlé, ale to neriešim. Pre niektoré čitateľky to bude dobré, pretože je to presne to, čo odo mňa očakávajú. Iné možno sklamem. No pre mňa je dôležité to, ako sa pri písaní cítim a ako príbeh svojich hrdinov prežívam ja. Sú takí, akých ich chcem mať. Či už podobní, alebo odlišní.
V ZUZANINEJ SKRYTEJ TVÁRI išlo o vzťah dvoch ľudí, nad ktorými sa vznášal tieň minulosti. V OCHRANKYNI ide o vzťah čarodejnice Praes a démona Hauria. V NEODOLATEĽNOM VÁBENÍ ide o kombinovaný vzťah: Petra je človek a Adrián je nadprirodzená bytosť.
Všimla som si, že zase v tom bude fantasy. Majú hlavní hrdinovia Tvojich kníh niečo spoločné? Niečo, čo ich spája? Hovorí sa, že každý autor si musí dielo predstavovať. Takže predpokladám, že počas toho, ako príbeh píšeš, sa do neho aj vžívaš. Zvykneš si predstavovať, že si tam? Že to tam vidíš? Chcela by si osobne zažiť takú fantáziu?
Touto odpoveďou vlastne nadväzujem na predchádzajúcu odpoveď:
Čo sa týka vzťahu, iskrenia, príťažlivosti... medzi novými hrdinami je to podobné ako medzi Zuzanou a Petrou, Kity a Patrikom - o tom predsa ľúbostný román je. Usmívající se Aj v tom, že to nemajú ľahké, sú si príbehy podobné. Zuzanu odrádzalo od nadviazania hlbšieho vzťahu s Petrom jej prekliatie, Kity zase jej životný štýl a poslanie... a Petru najskôr to, že nemôže zabudnúť na svoju "neskutočnú rodinu", a neskôr zase jej hnev, možno trochu zranená ženská hrdosť... no ako to už býva, keď sú si dvaja súdení, nedá sa dlho vzdorovať. Ani Petra sa napokon svojej osudovej láske neubráni. V tom je sila neodolateľného vábenia. No nejde len o Adriánovu mužskú príťažlivosť, ide aj o život, ktorý môže Petru po jeho boku čakať a ktorý sa líši od života bežných smrteľníkov.
Lenže aby sa mohla stať jeho životnou partnerkou, musí sa podrobiť obradu, ktorý prináša isté riziko. Ide vyslovene o život, a to u oboch. A tak sa Petra musí rozhodovať medzi životom človeka a životom Adriánovej družky, inej bytosti. Je ako Hamlet. Byť či nebyť? (smiech)
A čo sa týka predstáv a vžívania sa do príbehu...
...samozrejme, že si to, čo píšem, aj predstavujem. A to takmer všade, kam sa len pohnem; či idem po ulici, či umývam doma riady, či spím... Moji hrdinovia sú pevnou súčasťou môjho života, zbožňujem ich.
A rovnako ako asi každý čitateľ si predstavujem, že som v ich koži - to nielen pri svojich knihách, ale pri všetkých, ktoré som čítala a páčili sa mi.
Ale či by som chcela prežívať ich príbehy reálne? To asi nie. Nič nemajú zadarmo a niekedy im, chudáčikom, dávam riadne zabrať, kým si vyslúžia svoje šťastie. I ja sama si často nad ich životným údelom poplačem. V každom jednom príbehu je totiž niečo, čo by mi prekážalo. V tomto poslednom napríklad strata rodiny, s ktorou sa Petra musí vyrovnať. Preto i v úvodnom venovaní knihy píšem, že som rada, že môj manžel a deti sú na rozdiel od tej knižnej rodiny skutoční. Stať sa družkou niekoho takého, ako je Adrián, znie naozaj neodolateľne vábivo, ale prísť o moju terajšiu rodinu by bolo strašné. Naozaj by som sa nechcela jedného rána zobudiť do takej reality, do akej sa zobudila Petra.
Čitatelia sa aj tentokrát zoznámia s niečím nadprirodzeným, s nejakým zvláštnym druhom ľudí, s odlišnými príbehmi, ako zažíva väčšina z nás? Mohla by si naznačiť, o čo pôjde, som strašne zvedavá... Stačí len, ak ma navnadíš. Nechcem, aby si mi vyzradila všetko. Niečo som si už prečítala v anotácii, ale to bolo len, akoby si umierajúcemu od smädu ovlažila jazyk.
Neprezradím Ti presne, o akú bytosť ide, pretože ja sama nemám rada, keď mi niekto prezrádza pointu príbehu a nechcem kaziť čitateľkám zážitok. Hoci som presvedčená, že mnohé z nich to už vopred vytušia, lebo, ako je už mojím zvykom, opäť počas príbehu dávam určité indície. Ale pre iné to bude prekvapením, tak radšej o tom podstatnom pomlčím, dobre?
No niečo predsa len naznačím. Adrián patrí k bytostiam, o ktorých ľudia v minulosti boli presvedčení, že naozaj existujú, a báli sa ich. No ich strach skutočnú realitu pretváral a "démonizoval", robili kvôli tomu hrozné veci. Až nariadenie Márie Terézie, ktoré spomínam aj v románe, túto hystériu ukončilo.
I dnes sú tieto bytosti vykresľované prevažne v negatívnom duchu; v knihách, filmoch, seriáloch... Ja ich podávam po svojom. Myslím, že mnohí ľudia to neprijmú. Najmä milovníci hororov. Ale iní sa možno potešia, keď zistia, že to, čo poznajú ako niečo zlé, v skutočnosti zlé vôbec nie je. Aspoň nie v tej mojej skutočnosti. Ja som skrátka večný optimista. Usmívající se
Ako je to vlastne s anotáciou? Kto ju vytvára? Ty alebo vydavateľ?
Kým som vydala svoju prvú knihu, myslela som si, že anotácie vytvárajú vydavateľstvá, v ktorých knihy vychádzajú. Preto ma veľmi prekvapilo, keď ju vydavateľ vyžadoval odo mňa. S tou prvou som mala veľké problémy, pretože som vôbec netušila, čo presne sa odo mňa očakáva. Napísala som ich dohromady päť, kým bol vydavateľ spokojný. Pri ďalších dvoch knihách to už išlo ľahko.
Kde sa tentokrát odohráva dej? Prvýkrát sme čítali o splavovaní rieky, druhýkrát, ak som dobre postrehla, miestom stretnutia hrdinov bola škola. Ako je to tentokrát?
Nejde o nejaké konkrétne miesto. Tentoraz v príbehu putujeme po viacerých miestach Slovenska i Česka. Medzi tie najhlavnejšie patria Pezinok, kde býva Petra, Banská Štiavnica, kde býva Adrián, spomínam Oravskú priehradu... a Olomouc, kde bývajú Adriánovi rodičia, ktorí zohrávajú veľmi dôležitú úlohu.
Čo ťa inšpirovalo k výberu týchto miest?
Z Pezinka pochádzam ja. Banskú Štiavnicu a Oravskú priehradu som navštívila v rámci svojich potuliek po Slovensku a v Olomouci býva moja veľmi dobrá kamarátka Hanka, ktorú spomínam aj v knihe pod venovaním. Česko som vložila do knihy úmyselne, aby som v nej vyjadrila svoj "čecho-slovakizmus". Vyrastala som totiž v Československu a doteraz si nemôžem zvyknúť na to, že keď idem navštíviť svojich priateľov v Česku, idem vlastne do zahraničia. Ešte aj peniaze si musím meniť. Je to čudné.
Prezraď mi, máš v tomto diele nejaké negatívne postavy? Nejakých tých zloduchov? Ja vlastne dúfam, že áno. Zloduchovia stále dokážu osladiť príbeh svojím spôsobom. A treba uznať, stupňujú napätie.
Neviem, či by som ho nazvala priamo zloduchom, ale negatívnou postavou tam je člen Adriánovej rodiny Konrád, ktorý Petre naservíruje horké pilulky vo chvíľach, o ktorých bližšie rozprávať nebudem, lebo by som prezradila dôležitú dejovú zápletku.
Aký máš pocit z tohto diela?
Ja? Fantastický! Mne sa moje knihy páčia, to je dôvod, prečo ich píšem. Viem, že niekomu sa nepáčia, ale to je údel každého autora. Nedá sa vyhovieť všetkým. A ani sa o to nesnažím. Píšem knihy tak, aby som bola spokojná ja. Postavy vychádzajú zo mňa, z môjho manžela, mojich blízkych... Aj situácie riešim tak, aby mi to prinieslo radosť, pomaly, ale isto, hrdinov vediem k happyendu.
Nepíšem príbehy z reálneho života, pretože sa pri písaní potrebujem od skutočnej reality odtrhnúť. To je môj cieľ. Preto aj tie happyendy. Aspoň knihy nech majú šťastné konce! Moje romány sú vlastne také rozprávky pre dospelých. Ale prečo nie? Prečo by aj dospelí nemohli mať svoje vlastné rozprávky?!
No napriek tomu by si sa čudovala, koľko je v nich ukrytej pravdy.
Stáva sa ti, že ti niekto zoberie chuť od tvojho diela, nadšenie?
Na istý čas som skutočne stratila chuť do písania. Poznáš to príslovie: komercia zabíja umenie, však? Presne o tom hovorím. Zbožňujem písanie kníh, napĺňa ma to a uvoľňuje, ale všetok ten kolotoč okolo vydávania ma ubíja. Preto si momentálne dávam s vydávaním pauzu a píšem knihy len pre seba do šuplíka. Už mám napísanú štvrtú a pracujem na piatej. A v hlave i v počítači mám ďalšie množstvo nápadov. Ale ani sama neviem, čo bude ďalej, čo s nimi urobím, uvidíme. Chce to čas. Dôležité pre mňa je to, že som opäť našla chuť do písania.
Sú ľudia, ktorí ťa usmerňujú pri písaní? Ktorým čítaš svoju tvorbu počas toho, ako ju píšeš?
Som rada, že sa ma na to pýtaš. Mám dvoch spoluautorov, jeden je môj manžel a druhý môj najstarší syn.
Manžel mi pomáha dodávať knihám mužský pohľad na svet, častokrát sa s ním radím, pýtam sa ho, ako by asi reagoval muž, čo by povedal, urobil... Je síce pravda, že niektoré jeho návrhy použiť nemôžem, lebo potom by museli mať knihy hviezdičku na začiatku (smiech), ale je veľmi dobrý poradca. Možno práve vďaka tomu sa moje romány páčia aj mužom, hoci sú určené v prvom rade pre ženy.
Syn zase dodáva knihách pohľad tínedžera a má veľmi dobrý postreh. Aj keď píšem fantasy a mystery, aj tak to musí mať logiku. On si vždy prvý všimne, keď si niečo navzájom odporuje, a potom musím prepisovať. Usmívající se
Táto knižka sa ti podarila na prvý pokus alebo si často prepisovala aj nejaké tie kapitoly?
Každú knihu prepisujem, prerábam, skáčem v nej hore dole... trvá dlho, kým som s ňou natoľko spokojná, aby som ju pustila z ruky, a ešte aj pri korekciách prerábam, do poslednej chvíle... Zakaždým, keď ju čítam (ktorúkoľvek z mojich kníh), na nej ešte niečo nájdem, čo chcem urobiť inak. Je to nekonečný proces, človek sa musí vyslovene donútiť dať od toho ruky preč, inak by sa knihy k čitateľom asi nikdy nedostali.Usmívající se
Ako hodnotíš svoju tretiu knihu? Písala sa ti ľahšie ako ostatné vzhľadom na to, že to už nie je prvá a že sa tvrdí, že človek čím viac píše, tým viac sa dostáva do formy? Čo myslíš, je toto tvrdenie pravdivé?
Ak by som mala zhodnotiť svoju tretiu knihu, hodnotila by som ju asi rovnako ako OCHRANKYŇU. Myslím si, že sú približne na rovnakej úrovni. Aj keď sú písané každá iným štýlom, svojou mysterióznosťou sú si podobné. ZUZANINA SKRYTÁ TVÁR, alebo po mojom PREKLIATIE, stojí akoby bokom od nich. Je cítiť, že je to prvotina, ale zase som do nej vložila zo seba najviac, to vidia aj tí, čo ma poznajú osobne, takže bude v mojom živote mať vždy výnimočné postavenie.
Samozrejme, že skúsenosti robia svoje, a po štylistickej stránke sa mi píše čoraz lepšie. Keď si predstavím, koľko som prepisovala pri ZUZANE, musím sa sama na sebe smiať. Uvidíme, ako to bude v budúcnosti s príbehmi, ale zatiaľ mám dostatok námetov, ktoré chcem spracovať. Len keby som sama sebe neskákala do plánov, aj teraz ma svrbia ruky na celkom nový nápad, ktorý sa mi objavil v hlave len pred pár dňami, a pritom by som mala konečne dokončiť tie načaté.
Ak by kniha NEODOLATEĽNÉ VÁBENIE mohla prehovoriť alebo akákoľvek postava z nej, čo myslíš, ktorá by sa ozvala? A čo by čitateľom povedala?
Určite by to bol Adrián so svojou rodinou, ale myslím si, že netreba hovoriť to, čo by chceli povedať, lebo všetko, čo "mali na srdci", už povedali v knihe. Stačí, keď si ju prečítaš. (úsmev)
Je niečo, čo by si svojim čitateľom ty, ako autorka, chcela odkázať?
Dve veci:
Tá prvá je, že im ďakujem za ich záujem, povzbudzovanie do ďalšej tvorby, za to, ako mi dávajú rôznymi spôsobmi najavo, že sa im moja tvorba páči.
Na ten druhý odkaz použijem svoj výrok, ktorý mám aj na blogu. To, že niečomu nerozumiete, ešte neznamená, že to neexistuje.
000
 


Komentáře

1 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 25. února 2014 v 23:43 | Reagovat

Rozhovor sa nachádza tutok: http://sherylinlee.sk/s-natou-sabovou-na-imaginarnej-kave/

Ospravedlňujem sa. Bola som mimo, ale o tom všetkom už v osobnej správe :). Nezabudla som :).

2 Lucerna Lucerna | 2. března 2014 v 11:46 | Reagovat

Ja osobne velmi obdivujem ludi co si dokazu sadnut a pribeh napisat :). Je kus s autora.
A nie len kôli casu a fantazii, ktoru si tomu dielu venovala.. Chce to aj odvahu niest kritiku. Tak daleko som ja este nedospela :D.
Drzim palce aby si dalej pisala a bavilo ta to :)).

3 Nata Sabová Nata Sabová | 22. května 2014 v 14:41 | Reagovat

[1]: Jáj, ale mi len trvalo, kým som sa znova prepracovala k tejto časti. Prerábam blog, už nekonečne dlho - veď to poznáš. Rozhovor u seba si spracovala perfektne, opäť si ma pobavila tými svojimi vsuvkami, podobne, ako to bolo po prvý raz, keď si mi poslala otázky. :)

4 Nata Sabová Nata Sabová | 22. května 2014 v 14:53 | Reagovat

[2]: Ďakujem, Lucerna. Máš pravdu, nie je to bohvieako príjemné, keď ľudia kritizujú "Tvoje dieťa" a zo začiatku to človek berie dosť ťažko. Ale keďže my ľudia sme tvory veľmi prispôsobivé, tak si na to zvykneš a kritiky budeš buď akceptovať (ak sú to kritiky, ktoré Ti môžu skutočne niečo dať), alebo hádzať za hlavu.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.