Spisovateľský trojlístok v Piešťanoch (13. mája 2013)

15. května 2013 v 22:19 | Nata Sabová
Pomenovanie Spisovateľský trojlístok v Piešťanoch som si nevybrala len náhodou. Trojlístok z internátnej izby je totiž názov prvej knižky Lenky Riečanskej, ktorá má túto akciu "na svedomí". Bola to práve ona, kto ma oslovil, aby som sa k nej pridala na besedu v Piešťanoch.
"Poď so mnou, zabesedujeme si a ešte si aj urobíme pekný výlet do kúpeľného mesta!" vábila ma.
Keďže Lenku poznám ako veľmi milú osôbku s veselou mysľou a ohromným zmyslom pre humor, nenechala som sa dvakrát núkať. A keď som sa neskôr dozvedela, že s nami ide aj Kristínka Mišovičová, ktorá je tiež žieňa s rovnako dobrým srdcom, akú má peknú tvár, tešila som sa ešte viac.
A tak sa mohli pani knihovníčky Mestskej knižnice v Piešťanoch a ich čitateľky tešiť na stretnutie nie s jednou, ale hneď s tromi slovenskými autorkami.
Do Piešťan sme išli okľukou cez Hlohovec, kde sme vyzdvihli Andrejku Novosedlíkovú. Čitatelia tohto blogu (a najmä návštevníci FB, ktorí sledujú spisovateľské aktivity) si iste všimli, že Andrejka je častou účastníčkou rôznych besied aj so svojím neodmysliteľným fotoaparátom. Stala sa našou dvornou fotografkou a akýmsi talizmanom pre šťastie (Vážne začínam uvažovať nad tým, že si vymodelujem jej maličkú dvojníčku a zavesím si ju na krk, aby som ju mohla nosiť všade so sebou. Usmívající se).
Zastávka v Hlohovci ma nesmierne potešila, pretože sme do nášho plánu zaradili aj návštevu knižnice. Pani riaditeľka Helenka Pekarovičová (na fotografii celkom vľavo) sa mohla opätovne stretnúť nielen s autorkami, ktoré už u nej besedovali (sprava hore - Andrejka Novosedlíková, ja - Nata Sabová a Kristínka Mišovičová), ale aj s ďalšou autorkou - Lenkou Riečanskou (druhá zľava). Nepochybujem, že si Lenka získala dobrosrdečné srdce pani riaditeľky a v budúcnosti bude na ňu myslieť.
Kým sme prišli do Piešťan, poriadne sme vyhladli. Nečudo, že naše prvé kroky viedli do reštaurácie, konkrétne do pizzerie. Všetky sme pekne všetko spapali (aj mamičky by nás pochválili), okrem Kristínky, na ktorej žalúdok bola objednaná pizza priveľká. Ale to nevadilo, aspoň si na nej mohla pochutnať aj jej rodinka doma. My ostatné sme si vybrali menu, a to bola taká primeraná porcia, ktorú sme celkom dobre zvládli. Neviem ako Andrejke a Lenke, ale mne osobne chutilo a hneď som aj mala námet na to, čo uvarím na druhý deň k obedu. Kuracie soté. Aj som ho veru uvarila, ale nebolo také dobré ako to v reštaurácii (bolo lepšie, hi-hi!) Usmívající se
S plnými žalúdkami sa nám prechádzalo po meste jedna radosť. Vybrali sme sa smerom na Kúpeľný ostrovček. Pred Kolonádovým mostom na potuloval akýsi mladý muž, ktorý pokrivkával, opierajúc sa o jednu barlu. Tú druhú mu asi zobral nejaký vtipkár. Bol celkom fešný, aj keď trochu staromódny. Keď zbadal také fešandy, ako sme my štyri, zahanbil sa za svoju barlu a rovno pred nami (či vlastne nad nami) ju zlomil.
A viete o tom, že Barlolamač tento rok oslávil osemsedesiatku? Socha od sochára Roberta Kühmayera bola do brondzu odliata v roku 1933 firmou Barták v Prahe. Pred priečelie Kolonádového mosta bola osadená o niečo neskôr, až po jeho otvorení, ale keďže sa vtedy nekonala žiadna slávnosť, presný dátum nepoznáme. Ale ako symbol uzdravenia v Piešťanoch je Barlolamač známy už od konca 19. storočia, keď v roku 1894 vtedajší nájomca kúpeľov Ľudovít Winter oslovil začínajúceho kresliara nemeckého pôvodu Artura Heyera a poveril ho, aby jedinou figúrou vyjadril uzdravenie. O niekoľko dní mu Artur predložil skicu Lámača barlí, ktorá sa mu okamžite zapáčila a dal ju patentovať.
Taká je jeho história. Dobre vyzerá na svoj vek, no nie?!
Ale aj keď nás ten "osemdesiatročný mladík" prehováral, aby sme pri ňom ešte chvíľu pobudli, my sme mali iné plány. Nemilosrdne a bez výčitiek svedomia sme ho opustili a pokračovali ďalej. Na Kolonádom moste sme obdivovali pekné šaty a korále vo výkladoch (snažili sa nás zlákať, ale odolali sme!), rozohnali sme zopár čajok a holubov, aby nás náhodou ne... a odfotografovali sme sa.
Na Kúpeľnom ostrove sa nám zapáčila fontána pred kúpeľným domom Irma, v ktorej sme si omočili nohy.
Ale nie, neomočili! Bolo síce príjemne teplo, len vetrík mierne pofukoval, ale nie taká horúčava, aby sme sa čľapkali vo vode (aj keď by z nás boli pekné vodné nymfy). Navyše by to bolo pre spisovateľky nedôstojné. A tak sme sa veľmi dôstojne pri nej odfotografovali a chvíľu si posedeli na lavičke (tiež veľmi dôstojne.) Usmívající se
Už cestou na Kolonádový most mi padol do oka tento nádherný dom. Od Andrejky som si vynútila, aby nás pred ním zvečnila. Zastavili sme sa teda pri ňom cestou naspäť do hotela, pred ktorým sme nechali zaparkované auto.
Andrejka bola veľmi obetavá, ani by ste neverili ako veľmi. Pri fotografovaní jej totiž išlo o život, keď ju takmer zrazil istý cyklista. Alebo ju možno nechcel zraziť, možno ju chcel odviezť. Ale potom si zrejme uvedomil, že by sme jej závideli, a tak namiesto toho, aby nám uniesol Andrejku, pekne počkal, kým dofotografuje, a potom sa na nás vyrútil s otázkou: "A viete vy vôbec, pri čom ste sa fotili?"
"No nevieme veru," priznali sme.
"Tak ja vám to poviem. Môžem?" ponúkol sa.
"No môžete."
Z pána cyklistu sa vykľul pán sprievodca. Prezradil nám, že ten prekrásny dom je Vila Löger, reprezentujúca romanticko-kúpeľný štýl z prelomu 19. a 20. storočia. Patrila do zástavby bývalého Kráľovského riadku. Arkier na hlavnom priečelí je najstarším dochovalým arkierom v Piešťanoch. Dnes vila slúži ako hádajte čo?!... Ako stredoškolský internát. No nemajú tí stredoškoláci unikátne bývanie?!
Pán sprievodca by nám porozprával ešte všeličo, ale čas besedy sa blížil a my sme museli ísť. Nedalo mu však, aby nám na záver nepoložil otázku, pri ktorej sme sa nesmeli pozrieť smerom ku Kolonádovému mostu:
"Na ktorej nohe láme Barlolamač svoju barlu?"
No schválne, viete to bez toho, aby ste sa posunuli späť k obrázku s ním? My sme to vedeli a za odmenu sme získali... no nič. Zabudli sme si žiacke knižky doma. Tak nám treba!
Ale aj my sme mali pre pána otázku a na tú veru on odpovedať nevedel:
"A viete vy, komu ste tu robili svoju prednášku?... Štyrom slovenským spisovateľkám." Usmívající se
Celou cestou z Bratislavy až do Piešťan si Lenka viezla v aute prekvapenie. Ráno si totiž vyzdvihla balík z vydavateľstva Koruna a ani ho nestihla vybaliť. Preto celá nedočkavá vybehla po schodoch Hotela Magnólia a už aj brala do rúk nožnice a strihala. Konečne si mohla na hruď pritúliť svoje nové dieťatko Čerešňu na šľahačku. O pár mesiacov takéto vybaľovanie balíčka z vydavateľstva Koruna čaká mňa. Už sa teším!
Pred besedou sme sa zoznámili s našou moderátorkou Zuzanou Belkovou (na obrázku v strede).
(Na tejto fotke sme aj s knihovníčkami z Mestskej knižnice v Piešťanoch,
ktoré besedu zorganizovali.)
V sále to vyzeralo ako v malom kníhkupectve.
Literárny podvečer otvorili svojím tancom tanečníčky z Drahoviec.
A potom sa začalo besedovať: o tom, ako sme sa dostali k písaniu... o tom, aké sú hrdinky našich románov... o tom, či sa v nich vidíme... a o všeličom inom. My sme sa zase od čitateliek dozvedeli, ako majú rady slovenské autorky a ako sa tešia, že nás neustále pribúda.
Na záver nás čakala už tradičná autogramiáda a chutné občerstvenie.
(Za fotografický materiál ďakujem Andrejke Novosedlíkovej.)
000
000
000