Hlohovec - moja srdcová záležitosť (20. 3. 2013)

3. dubna 2013 v 23:27 | Nata Sabová
Hlohovec som poznala iba ako mesto, kam som za svojich učiteľských čias chodievala so žiakmi na výlety do planetária a do múzea. No až v novembri 2012 som zistila, akí skvelí ľudia v ňom žijú. Spolu s kamarátkou spisovateľkou Mirkou Varáčkovou sme išli povzbudiť inú kamarátku spisovateľku Andrejku Novosedlíkovú na jej premiérovú sólo besedu. Očakávala som, že jej rozprávanie bude zaujímavé (čo aj bolo), ale netušila som, že domov prídem taká rozjarená nielen zo samotnej Andrejky, ale z celkového prostredia, ktoré vytvorila knižnica spoločne s Úniou žien v Hlohovci.
Ani si neviete predstaviť, ako veľmi ma potešilo, keď pani riaditeľka knižnice oslovila aj mňa, či by som k nim neprišla na svoju vlastnú besedu. Vybrala si pre mňa termín v marci, mesiaci knihy, a ja som sa na opätovnú návštevu Hlohovca mohla tešiť už od Vianoc. Zároveň som mala aj tak trošku obavy - predsa len to bola veľká zodpovednosť, veď čo ak práve ja pokazím celkový dojem?!
No čím bol "môj deň" bližšie, tým viac boli moje obavy zatieňované pozitívnymi pocitmi, a keď som prišla do Hlohovca, bolo vo mne miesto už len pre radosť.
Na vlakovej stanici ma čakala Andrejka Novosedlíková a najskôr ma pozvala k nim domov. Ponúkla ma vynikajúcimi zákuskami, ktoré vlastnoručne upiekla. Bola to mňamka. Usmívající se
Potom sme sa spolu presunuli do knižnice, kde už bolo na moju počesť pripravené pekné prostredie.
Pani riaditeľka Helena Pekarovičová ma privítala s otvorenou náručou a na tvári mala rovnaký úsmev, aký som si u nej pamätala z posledného stretnutia. Sotva som sa ohriala, hneď zhurta ma vložila do náručia pani redaktorky Hlohoveckej televízie, ktorá ma vyspovedala. Ak si niekto z vás náhodou myslí, že nemávam trému, tak na to rýchlo zabudnite! To ja len tak hrám a strach ukrývam za široký úsmev a sem-tam nejakú vtipnú poznámku, ak sa zadarí. Smějící se No v skutočnosti som trémistka ako hrom, ani v zbore som nemohla spievať sólo, iba spoločne s ostatnými, lebo inak sa mi hlas roztriasol, hrdlo priškrtilo a zvuky, ktoré sa zo mňa rinuli, sa skôr podobali na kvílenie mučeného než na skutočný spev. Veru aj na začiatku rozhovoru s pani redaktorkou som sa striasla ako osika a myslím, že to bolo aj poznať. No potom som sa už rozbehla a hádam sa všetka tréma stratila v záplave mojich rečí. Spolieham sa na to, že to dobre zostrihajú. V každom prípade však môžem povedať, že to bol príjemný rozhovor, pani redaktorka bola veľmi milá, sympatická a usmievavá... a vôbec zo mňa neuhryzla. Usmívající se
Ale s prekvapeniami, valiacimi sa na moju osobu, pani riaditeľka neskončila. Keď sme sa už chystali vyjsť z kancelárie, zaujala ma kniha na jej stole. Ihneď som ju spoznala. Bol to román Premárnený čas od Janky Chmelovej, ktorý som mala v pláne zohnať si a prečítať. Nielen kvôli samotnej autorke, ale aj kvôli téme, ktorá je v ňom rozpracovaná, a najmä kvôli citátu, ktorý z neho Janka použila vo svojom profile (chmelova-jana) a s ktorým sa stopercentne stotožňujem.
"Jéj, vy tu máte Janku Chmelovú," zareagovala som ako malé dieťa, ktoré zbadalo na pulte obchodu svoju obľúbenú čokoládu. "Janku tiež poznám, sme kamarátky." Pre upresnenie, s Jankou sme boli dovtedy kamarátky cez čet, osobne sme sa ešte nevideli.
"To mám od nej," povedala hrdá pani riaditeľka.
"Vážne? A kedy tu bola?" Domnievala som sa totiž, že Janka mala v Hlohovci predtým nejakú besedu či iné stretnutie, pri príležitosti ktorého darovala knižnici svoju najnovšiu knihu.
"Nielenže tu bola. Ona tu stále je," pani riaditeľka sa už na mojom ohromení ohromne bavila. (Môže sa človek ohromne baviť na ohromení? V knihe by mi to asi neprešlo, ale tu na blogu sa môže všetko. Či?)
Janka Chmelová sa rozhodla, že sa na mňa príde pozrieť osobne, a keďže tento svoj výlet predo mnou zatajila, podarilo sa jej svojou prítomnosťou vyraziť mi dych. A že netešte sa! Navyše som v sále zbadala aj Zuzku (pamätáte si ju z Literárneho Valentína s Evou Avou Šrankovou, sľúbila som, že ju ešte uvidíte Usmívající se), a to som už bola v hotovej eufórii, a ak aj vo mne ešte kdesi driemalo zrniečko trémy, nemalo už šancu opäť vyklíčiť.
(zľava doprava: Janka Chmelová, Andrea Novosedlíková a ja; úplne vpravo Zuzka)
Vyložili sme na stôl moje knižky a mohlo sa začať besedovať. Všimnite si, aká pekná dekorácia na ňom bola. Priam odrážala to krásne slnečné počasie, ktorým ma matka príroda potešila. Deň predtým, v utorok, totiž padali krúpy, vo štvrtok sa počasie opäť zmenilo na zimné, ale v "moju stredu" sa v priebehu dňa tak oteplilo, že som postupne zo seba zhadzovala časti oblečenia, v ktorých som bola zakuklená od rána. No nečudujte sa! Vstávala som skoro ráno a na autobusovú zastávku som sa ešte brodila snehom za hvižďania nepríjemného ľadového vetra okolo hlavy. Preto som si aj musela obuť čižmy, okolo krku uviazať teplý šál a ukryť sa do kapucne svojho pérového kabáta. No už v Pezinku, odkiaľ som vyrážala do Hlohovca, som šál zbalila do batoha, teplú mikinu tiež, a vo vlaku som sa zatvorila na záchod (nie veľmi voňavý) a vyzliekla som si aj pančuchy, ktoré som mala pod nohavicami. Už len lodičky mi chýbali, čo bola škoda.
Úlohou moderátorky - spovedateľky bola opäť poverená Mirka Kianičková (poznáte ju aj z besedy Andrejky Novosedlíkovej), a aj keď mala zo začiatku trošku trému, postupne sa uvoľnila a išlo jej to skvele.
Dokonca ma občas dostala do pomykova. Ako napríklad tuto. Podľa výrazu svojej tváre by som povedala, že to bola práve jedna zo situácií, ktorú by som mohla nadabovať asi ako: "Hmm, čo ja viem... naozaj netuším."
Možno sa pýtala práve na to, odkiaľ prichádzajú moje múzy. A to naozaj neviem. Viem iba toľko, že si chodia, ako chcú a kedy chcú, a vôbec neberú ohľad na to, čo mám práve rozrobené. O Amorkoch sa hovorí, že strieľajú do svojich "obetí" šípy. Ale čo robia múzy? Majú aj ony nejaký nástroj, ktorým nás zasiahnu, keď im to napadne? Alebo sa len nevidené naklonia k nášmu uchu a našepkávajú nám? No uznajte, že toto fakt nemôžem vedieť, keď sa mi doposiaľ ani jedna osobne neukázala! Usmívající se
Bez mučenia sa môžem priznať, že hlohovecké ženy na mňa zvláštne pôsobia. Nielenže sa pri nich cítim výborne, akoby som ich všetky poznala odjakživa (vážne rozmýšľam nad tým, že sa nimi nechám adoptovať), ale nečakane sa zo mňa sypú priznania, ktoré som doposiaľ nikdy nikomu neprezradila. Ak to takto pôjde ďalej, napokon zo mňa dostanú aj jedinú zachovalú mikropoviedku, ktorú som si odložila zo svojich tínedžerských čias a o ktorej tvrdím, že ju nikdy nikomu neukážem (je totiž hróóózne trápna. Usmívající se)
Nehovoriac o tom, ako ma svojou aktivitou neraz rozosmiali. Napríklad v tejto chvíli.
(na oboch snímkach - dáma v sivých elegantných šatách
je pani riaditeľka knižnice Helena Pekarovičová)
Nemusela som rozprávať stále iba ja. Občas som si mohla oddýchnuť a iba počúvať čítanie ukážok z mojich kníh. Tri knihy - tri ukážky = ďalšie tri milé prekvapenia.
(Andrea Kleimanová práve číta ukážku zo Zuzaninej skrytej tváre,
pri ktorej som sa tak červenala, že som takmer splývala s blúzkou,
ktorú som mala na sebe. Radšej sa nepýtajte prečo!)
(Lucia Branická čítala ukážku z mojej druhej knihy Ochrankyňa,
ktorá mi pripomenula moju najobľúbenejšiu postavu z nej.
Prepáč, Patrik, nie si to ty, aj keď i teba mám nesmierne rada.
No predsa len som o niečo viac paf z Marcela.
Ja toho chlapca jednoducho zbožňujem!)
(Oľga Mičková čítala úvodnú časť z mojej tretej knihy Neodolateľné vábenie,
v ktorej hrdinka prežíva akýsi podivný sen zo svojej minulosti,
o ktorom sa dozvie, že to nie je len sen. Teda časť, ktorá sa mne skutočne snívala
- často používam námety zo svojich snov -
no na rozdiel od hrdinky som ja po zobudení sa, našťastie, zistila, že to nebola pravda.
Jedine, žeby som snívala doteraz. Ak áno, tak nech sa radšej nezobudím. Usmívající se)
Na záver som dostala krásnu kyticu od Únie žien v Hlohovci, ktorej členky sa postarali aj o chutné pohostenie. Bolo mi nesmierne ľúto, že som musela túto fantastickú spoločnosť opustiť skôr, než mi bolo milé, a to kvôli vlaku, ktorý som musela stihnúť. Tak som si z pohostenia zobrala zopár kúskov na cestu a pochutnala som si na nich aspoň vo vlaku. Ďalšie mňamky!
Napriek neúprosnému času som stihla podpísať aj zopár knižiek a odfotiť sa s hlavnými aktivistkami. No už teraz viem, že ak budem mať ešte niekedy príležitosť byť hosťom Knižnice v Hlohovci (pani riaditeľka mi čosi pošuškala do uška, že u nich nie som naposledy), tak si to rozhodne zariadim tak, aby po mňa niekto prišiel až do Hlohovca a nemuseli ma obmedzovať nijaké spoje. A potom si to vynahradím aj s úrokmi. Možno ma dokonca budú musieť sami vyhnať s korbáčmi a lopatami, aby sa ma zbavili. Usmívající se
A ešte čosi Vám prezradím. Cesta domov bola tiež veľmi zaujímavá. Trošku som si ju totiž domrvila tým, že som si na internete nevšimla, že prípoj do Trnavy, na ktorý som mala v Leopoldove prestúpiť, je rýchlik, a zakúpila som si len lístok na osobný vlak (hoci sa ma pán sprievodca pýtal, či chcem lístok na rýchlik, alebo na osobák).
Pani sprievodkyňa pri rýchliku nebola veľmi príjemná, keď som si u nej zisťovala, koľko by som musela priplatiť, keby som chcela hneď nastúpiť, a kedy ide najbližší osobný vlak do Trnavy. Veď to bolo zrejme véééľmi namáhavé zobrať do rúk ten prístroj, ktorý má stále zavesený na krku, a vyhľadať to v ňom. Našťastie pri mne stál aj jeden neodbytný pán, a tak doň napokon nahliadla (čo jej zabralo asi takých 10-15 sekúnd) a so suchým konštatovaním nám oznámila, že osobný vlak ide o desať minút. To sa mi nezdalo až tak dlho, a tak som sa rozhodla počkať naň.
ALE... o pár minút vo vestibule stanice som zistila, že údajných desať minút nie je desať minút, ale takmer celá polhodina. Pani sprievodkyňa zrejme nielenže nemala dobrú náladu, ale nevedela ani počítať. Lenže na dobehnutie rýchlika už bolo neskoro. A tak som celá smutná zavolala manželovi, že na mňa bude musieť v Trnave počkať dlhšie, a usadila som sa na jednej z lavičiek.
A vtedy ku mne podišiel sympatický pán sprievodca, s ktorým som sa viezla z Hlohovca, a keďže mal práve prestávku, pustili sme sa do debaty. Samozrejme, že som na seba "práskla", že som spisovateľka a práve sa vraciam z jednej úžasnej besedy. Robila som reklamu nielen sebe, ale aj Knižnici v Hlohovci. Dokonca som sa mu aj podpísala na akýsi papierik, čo som vyhrabala z batoha, aby mu doma uverili (Hádam ho nezahodil!).
Pri príjemnom rozhovore mi čas rýchlo ubehol a mohla som nastúpiť do vlaku, ktorý tam bol odstavený už vopred. No o pár sekúnd som z neho vystrelila takou rýchlosťou, že sa ďalší páni sprievodcovia na mne museli smiať a krútili hlavami, čo sa to deje. A ešte viac krútil hlavou predchádzajúci pán sprievodca, s ktorým sme sa stihli "skamarátiť" a s ktorým som sa len pred necelou minútou rozlúčila.
Pravdepodobne si pomyslel: "Aké strelené spisovateľky tu na Slovensku máme!"
Prepáčte, kolegynky, ak som tým poškodila aj vaše mená. Usmívající se Veď možno si to aj nepomyslel, v krátkosti som mu totiž ešte stihla prezradiť dôvod svojho úteku z vlaku. A prezradím ho radšej aj vám ostatným, aby ste si nemysleli, že som úplne pipi. Volal mi totiž môj manžel, že sa mu nechcelo čakať v Trnave a ide si po mňa do Leopoldova.
No nemám ja skvelého manžela?!
(Za fotografický materiál ďakujem Andrejke N.)
O tejto besede napísala aj Zuzka v článku:
000
000
000