Valentín s Evou Avou Šrankovou (14.2. 2013)

25. března 2013 v 20:10 | Nata Sabová
Sviatok svätého Valentína je sviatkom zamilovaných, no pravda je, že ja ho nejako špeciálne neoslavujem, a to hneď z troch príčin:
1. akosi som si stále nezvykla na tie importované sviatky zo Západu, ako sú Halloween a Deň svätého Valentína;
2. zamilovaná som 365 a štvrť dňa v roku a nepotrebujem sviatok v kalendári, aby mi to pripomínal;
3. a ak už mám oslavovať lásku, tak mám radšej svoj súkromný deň, ktorý je pre mňa oveľa vzácnejší, a tým je výročie našej svadby s manželom.
A preto mi 14. február nepríde ničím výnimočný, maximálne kúpim nejakú čokoládku mojim štyrom láskam (osladiť si život nie je nikdy na škodu, či už na Valentína, alebo kedykoľvek má človek chuť). Možno keby to bolo 14. mája, keď je už vonku príjemne teplo, navôkol rozvoniavajú kvety, štebocú vtáky... tak by som si dala povedať. Vraví sa predsa máj - lásky čas, nie február - lásky čas. Prepáčte, ale február pre mňa zväčša býva dosť deprimujúci, lebo zima sa nekonečne ťahá, kým ja by som už mala radšej jar, a ak nemusím nikam ísť, radšej sedím doma v teple.
ALE... tohtoročný Valentín predsa len výnimočný bol, pretože som mala tú česť osobne sa stretnúť s úžasnou kolegynkou spisovateľkou Evou Avou Šrankovou na jej besede v Trnave. Dovtedy som sa s ňou poznala iba cez internet, a preto som nemohla ponechať príležitosť, že bola tak blízko pri Smoleniciach, nevyužitú.
Evka je autorkou historicko-romantických románov o prekrásnej Izabele a jej rozprávanie o svojej tvorbe bolo nesmierne pútavé. Neviem si predstaviť človeka, ktorý tam vtedy sedel a nezatúžil si jej knihy prečítať. Jej romány totiž neprinášajú len romantiku na pozadí historických udalostí 15. storočia, boja medzi Francúzskom a Anglickom i bratovražednej vojny medzi Armagnačanmi a Burgunačanmi, ktoré má Evka do detailov naštudované, ale i také podrobnosti, ako sú: aké šaty sa nosili, odkiaľ sa dovážali látky na ne, aké pre nás podivné jedlá sa jedli...
Dali by ste si napríklad na obed veveričku?
Alebo ste vedeli, že žltú farbu nemohol nosiť hocikto?
Veľmi zaujímavá bola odpoveď na otázku: Chceli by ste žiť ako hrdinka svojich románov, ako šľachtičná v stredoveku?
Evkina odpoveď bola jednoznačná: Nie. Som rada, že žijem v tejto dobe, pretože kedysi bolo postavenie ženy veľmi zlé a ponižujúce.
Na záver sa Evka podpísala do kroniky knižnice a napísala aj venovania do svojich knižiek. Nezabudla ani na mňa. Usmívající se
A aké by to bolo stretnutie, keby sme sa spolu nezvečnili na pamiatku? Škoda len, že sme nemali veľa času porozprávať sa a ísť si niekde sadnúť po skončení besedy (bohužiaľ, išiel mi vlak), ale veľmi si cením, že ma išla Evka aj so svojím manželom odprevadiť až na vlakovú stanicu, kde sme ešte stihli prehodiť zopár slov. Dúfam, že nám život prinesie ďalšiu možnosť stretnúť sa a tentoraz sa nebudem nikam ponáhľať.
Na záver mi nedá nespomenúť, že som sa na tejto besede zoznámila s menovkyňou hrdinky mojej prvej knihy, krásnou a milou Zuzankou, ktorej sa besedovanie tak zapáčilo, že sa rozhodla chodievať aj na ďalšie besedy so slovenskými spisovateľkami a toto nie je posledný raz, čo sa s ňou v spojení s mojou maličkosťou stretávate.
(Za fotografický materiál ďakujem Zuzke V.)