Nata Sabová - Neodolateľné vábenie - inšpirácie-miesta - Pezinok

27. března 2013 v 10:44 | Nata Sabová
V súvislosti s miestami, ktoré boli mojou inšpiráciou pri písaní knihy Neodolateľné vábenie, nemôžem začať ničím iným ako mestom PEZINOK, v ktorom som prežila svoje detstvo, mladosť i dlhé roky pracovného a rodinného života. Svoju nikdy neutíchajúcu lásku k nemu som naznačila už v prvej knihe Zuzanina skrytá tvár, kde som imaginárnu obec, z ktorej pochádza hlavná hrdinka Zuzana, nazvala Bozin (pôvodný názov Pezinka). Petru, t.j. hlavnú hrdinku Neodolateľného vábenia, som už nechala vyrastať priamo v Pezinku, rovnako ako som v ňom vyrastala ja.
Napriek tomu, že už niekoľko rokov bývame s rodinou v Smoleniciach, Pezinok zostal pevnou súčasťou môjho života, neustále sa doň vraciam, každý týždeň prechádzam jeho ulicami, stretávam sa s Pezinčanmi... A bolo pre mňa veľkou cťou, že Kultúrne centrum mesta Pezinok usporiadalo krst mojej knihy Neodolateľné vábenie, o ktorom sa môžete dočítať TU. Na večer, ktorý pripravili na moju počesť, nikdy nezabudnem.
PEZINOK
Pezinok je známym vinohradníckym a vinárskym mestom, v ktorom sa zastaví každý turista, ktorý sa rozhodne zdolať Malokarpatskú vínnu cestu, spájajúcu obce a mestá Malokarpatského regiónu od Bratislavy až po Smolenice. Upúta ho historickými pamiatkami (tvoria tzv. Historický okruh), muzeálnymi expozíciami o vinohradníctve a vinárstve (v Malokarpatskom múzeu), rôznymi umeleckými expozíciami (napr. prvá a jediná galéria insitného umenia v SR, ktorá sa nachádza v zrekonštruovanom Schaubmarovom mlyne so zachovalou mlynskou technikou), rôznymi kultúrno-spoločenskými podujatiami, ktoré majú nadmestský charakter (napr. Ad una corda - medzinárodný festival chrámových zborov, Cibulák - medzinárodný divadelný festival, Jazz hot duel - medzinárodný džezový festival, Pezinský škopek - festival dychových hudieb, Pezinský strapec - medzinárodná súťaž v spoločenských tancoch a i.). Mimoriadnu pozornosť si zaslúžia každoročné oberačkové slávnosti Vinobranie, ktoré sú nielen oslavou vína, ale aj kultúrnou prehliadkou celého regiónu.
(Pri oberačkách poslednú lajtru - voz so sudom - vyzdobili vínnou révou
a sprevádzali ju veselým spevom až do dvora gazdu.
Táto lajtra sa nachádza na dvore Malokarpatského múzea.)
Z HISTÓRIE PEZINKA
Mnohé vykopávky, nájdené na území mesta Pezinok, svedčia o osídlení našimi predkami už v neolite a boli tu objavené aj zvyšky keltského sídliska, avšak prvá písomná zmienka o ňom pochádza až z roku 1208, kedy uhorský kráľ Ondrej II. daroval nitrianskemu županovi Tomášovi terru Bozin (bolo to dnešné územie Pezinka aj so svojím širokým okolím). Takto sa Pezinok dostal na 335 rokov do držby zemepánskeho rodu Grófov zo Svätého Jura a Pezinka, vďaka ktorým získal mnohé privilégiá - napr. mohli usporadúvať každú stredu týždenné trhy a dvakrát ročne jarmoky, boli oslobodení od platenia cla a mýta na celom území Uhorska a mohli predávať svoje vlastné víno. Predávanie vína malo svoj presný poriadok. Každý ho mohol predávať len v určený deň. Pod bránou v pitvore si urobili tzv. viechu, kam chodili ostatní Pezinčania popíjať. Vo vieche ponúkali vždy to najlepšie víno, slabšie mali len pre vlastnú potrebu alebo ako plácu pre nádenníkov vo vinohradoch. Dom, v ktorom sa práve predávalo víno, bol označený viechou - akousi ozdobou z vínnej révy a hrozna.
V 13. storočí prežíval Pezinok mnohé tatárske vpády a choroby. Veľa ľudí zomrelo. V tomto období (a neskôr ešte v 16. storočí) sa do malokarpatského kraja prisťahovali nemeckí remeselníci a vinohradníci. Priniesli k nám najmä baníctvo a zušľachtenie viniča. Teda práve im dnes Pezinok vďačí za svoju vinohradnícku a vinársku slávu.
V roku 1543 zomrel posledný potomok rodu Grófov zo Svätého Jura a Pezinka, a tým Pezinok stratil svojich dobrodincov. Panovníci dávali pezinské panstvo ako zálohu rôznym záložným pánom, ktorí však nedbali na výsady, ktoré Pezinok mal. Najhorší zo všetkých bol Štefan Illésházy. Nielenže zakázal Pezinčanom všetky trhy, jarmoky a zrušil im i mnohé ďalšie privilégiá, ale zdieral ich aj o peniaze, víno a museli naňho tvrdo pracovať. Mestečko hľadalo ochranu u mnohých panovníkov Uhorska.
Cesta k slobode bola dlhá a tŕnistá, ale napokon sa im to podarilo. V roku 1615 kráľ Matej II. najskôr povýšil Pezinok na slobodné kráľovské mestečko. Ale Pezinčania bojovali ďalej, pretože slobodné kráľovské mestečko ešte nemalo také výsady ako mesto. Konečný úspech zožali 14. júna 1647, keď kráľ Ferdinand III. povýšil Pezinok na slobodné kráľovské mesto so všetkými výsadami, ale i povinnosťami slobodných kráľovských miest.
Odvtedy Pezinok zažil mnohé vzlety (napr. v roku 1870 dostal titul municípia, čo ho stavalo na úroveň župy), ale i pády (napr. vpád Turkov v roku 1663, kedy nebolo síce mesto priamo vydrancované, ale Turci pochytali a odvliekli do zajatia mnoho ľudí z vinohradov, ktorí sa nestihli ukryť). Nakrátko, v rokoch 1949 až 1960, bol okresným mestom, neskôr sa stal súčasťou Okresu Bratislava-vidiek, no od roku 1996 je opäť okresným mestom a zostáva ním aj naďalej
Úryvky z knihy, viažúce sa k Pezinku
Na námestí som sa pristavila pri mariánskom stĺpe, ktorý som zbožňovala. Na jeho vrchu sa vynímala socha Panny Márie zo svetlého jemnozrnného pieskovca, pri päte ho pridržiavali štyria barokoví anjelici s detsky bucľatými telíčkami a tváričkami. Všetci štyria sa podobali ako vajce vajcu, ale moja fantázia ich dokázala oživiť natoľko, až sa mi zdalo, že sa hýbu a každý z nich je iný. Jeden bol vždy veselý, druhý často smutný, tretí mal mäkký pohľad očí a štvrtý výraz malého šibala. Dokonca som im dala aj vlastné mená, podľa vlastností, ktoré som im pripisovala: Radosť, Smútok, Láskavosť a Zvedavosť.
Aj moje deti, Jakubko a Dajanka, toto miesto zbožňovali, a kým sme my so Stanom sedeli v cukrárni pod starou radnicou a pochutnávali si na káve a zákusku, ony sa hojdali na železných reťaziach, ktoré spájali nízke barokové stĺpiky stojace dookola mariánskeho stĺpa.
(Mariánsky stĺp na námestí s barokovými stĺpikmi okolo,
v pozadí dolný kostol)
(Radnica, kam som chodievala na hodiny teórie hudby a huslí,
keď tam ešte mala svoje sídlo ĽŠU Eugena Suchoňa - teraz ZUČ na Štefánikovej ulici)
(Stará radnica - na obr. s Potočnou ulicou a Evanjelickým kostolom v pozadí -
vznikla okolo roku 1600 spojením dvoch starších meštianskych domov.
Rovnako ako všetky domy na námestí je typická tým, že nemá ostré hrany.
Domy na námestí nesmeli byť totiž otočené rohom do námestia,
a tak vznikli typické valcové akriekové vežičky, na ktorých sa nachádzajú dva reliéfy
- reliéf sv. Anny s Pannou Máriou v náručí s letopočtom 1759 a reliéf Panny Márie s letopočtom 1701.
Sú to erby mesta Pezinok, ktoré sem boli prenesené a vsadené po zbúraní mestských brán
v osemdesiatych rokoch minulého storočia.)
"Pani Eliášová?" oslovil mamu a pritom ďalej pokračoval vo svojej práci. "Petra mi vravela, že ste pred pár rokmi absolvovali kurz sprievodcov po vašom meste, nuž mi napadlo, či by ste mi o ňom niečo neporozprávali."
Adrián mi sľúbil, že sa miesto pre Pezinok v jeho knihe určite nájde, minimálne by ho spomenul ako jedno zo známych vinohradníckych mestečiek, spolu so Svätým Jurom a Modrou, ale aby sa mu mohol venovať viac, potreboval nejakú zaujímavosť, niečo, čím by bol vzácny.
Mame sa ihneď v očiach rozsvietili svetielka, bolo vidieť, že je vo svojom živle. Na kurz pre sprievodcov sa síce neprihlásila preto, aby sprevádzala turistov, ale preto, lebo sa chcela o svojom domove dozvedieť viac. No veľmi rada oslňovala našich známych svojimi vedomosťami. Preto si nenechala ujsť príležitosť, aby sa mohla predviesť aj pred Adriánom.
Adrián svedomito počúval a nenápadnými podotázkami nasmeroval mamu presne tam, kam potreboval.
"Takže vo vašom kostole sa nachádza kazateľnica, aké sú len tri na celom Slovensku?" Táto informácia ho zaujala zo všetkých najviac.
"Áno. Mnoho Pezinčanov ani nevie, akú tu máme vzácnosť. Je to renesančná kazateľnica postavená na stĺpe a výnimočná je práve tým stĺpom, zvyčajne len visia zo steny, vieš?" Adrián prikývol. "No a také sú na Slovensku len tri, v Trenčíne, v Kremnici, a práve u nás v Pezinku. Vo Farskom kostole, môžeme tam spolu zájsť. Ako mestská sprievodkyňa sa dovnútra dostanem, kedykoľvek potrebujem," ponúkla sa mama, potešená záujmom nášho nového hosťa.
"Budem rád," usmial sa Adrián na mamu zoširoka.
"Je naozaj nádherná, uvidíš!"
(Rímsko-katolícky farský kostol - Kostol Nanebovzatia Panny Márie,
v ktorom sa nachádza vzácna renesančná kazateľnica zo 16. storočia.
Aby sa zachovala až do súčasnosti, bola počas 2. svetovej vojny obložená vrecami s pieskom.)
(Farský kostol je najstarší pezinský kostol, pochádza zo 14. storočia
a dali ho postaviť Grófi zo Svätého Jura a Pezinka.
Pôvodne nemal vežu, tá bola pristavaná až v 18. storočí,
keď bol postavený aj barokový oltár s obrazom Nanebovzatia panny Márie,
podľa ktorého dostal kostol svoje meno.)
(Pomník k obetiam 1. svetovej vojny pri Farskom kostole)
(Pohľad do dvora Farského kostola - vľavo socha sv. Jána Nepomúckeho)
Odprevadili sme ich k bráne a tam sme sa rozlúčili s tým, že my sa ešte poprechádzame po parku.
Keďže zima ešte stále drží svoje žezlo pevne vo svojich rukách, jazierko bolo zamrznuté, že by sa cezeň dalo prejsť z jednej strany na druhú. Ale radšej sme neriskovali a vybrali sa cestičkou, ktorá ho obchádzala pekne dookola. Pristavili sme sa pri jeho menšej časti, v ktorej kedysi dávno, za čias zámockých pánov Pálffyovcov, chovali korytnačky.
(Za podobu dnešného pezinksého parku môžeme ďakovať Františkovi Pállfymu,
ktorý dal upraviť záhradu okolo zámku na prekrásny anglický park
a vysadil doň množstvo vzácnych drevín.
Ak sa vám pri prechádzke okolo zámockého jazierka zdá,
akoby sa skladal z dvoch častí, nie je to len zdanie.
Pôvodne boli totiž v parku skutočne dve jazierka - v jednom sa chovali ryby a v druhom korytnačky.
Neskôr však prišlo do módy člnkovanie a jazierka spojili.)
(Po korytnačkách síce dnes už nieto v parku ani chýru, ani slychu,
ale zato sa to tam neustále hemží množstvom kačičiek.)
(foto - Hanka z Olomouca)