Beseda v meste môjho srdca - Pezinku (22.1. 2013)

7. února 2013 v 18:39 | Nata Sabová
Zdá sa mi to ako včera, čo sme spolu s pani riaditeľkou Pezinského kultúrneho centra Ingrid Noskovičovou, mojou skutočnou i poknižnou kmotrou Ingrid Rafajovou a kamarátkou spisovateľkou Mirkou Varáčkovou, za účasti hojného počtu milých a príjemných hostí, krstili moju najnovšiu knihu Neodolateľné vábenie. Na krste bola prítomná i pani riaditeľka Malokarpatskej knižnice v Pezinku a na záver programu, ešte kým sme sa rozpŕchli k bohato naloženým stolom s pohostením, všetkých pozvala na pripravovanú besedu so mnou v ich knižnici. Vtedy mi to pripadalo takééé vzdialenééé!!!
Ale čas letí rýchlejšie, než sa stihneme nadýchnuť, a večer venovaný mojej tvorbe bol zrazu tu.
Skôr než sa beseda rozbehla, už som aj podpisovala...
...trošičku zapózovala...
...a mohlo sa začať. Čitateľom ma uviedla samotná pani riaditeľka Danka Tóthová.
...a aby mi nebolo smutno, prisadla si ku mne. Ako to už na besedách býva, pýtala sa a pýtala... a ja som odpovedala... a odpovedala... a odpovedala... a odpovedala... no naozaj ma bolo ťažko zastaviť. (A to si predstavte, že ma má môj muž doma. Čo už len on má hovoriť?! Smějící se)
Danka bola skvelá a aj vďaka nej som sa cítila veľmi dobre a prirodzene a prezradila som na seba pomaly aj číslo ponožiek. Usmívající se
Zásluhu na výbornej atmosfére majú aj poslucháči, ktorí napriek chladnému zimnému počasiu obetovali svoj voľný čas, vyšli do ulíc a prišli sa na mňa pozrieť. Ich úsmevy a pohľady ma povzbudzovali a hádam sa aj oni cítili so mnou tak dobre ako ja s nimi.
Na skvelej nálade nám pridala aj prítomnosť mojich dvoch kolegyniek-spisovateliek, Martiny Monošovej (tiež Pezinčanky) a Slávky Koleničovej, ktorá za mnou prišla zo zasnežených ulíc nášho hlavného mesta. Samozrejme, že som to využila a občas som ich aj s pani riaditeľkou zapojila do besedy. A ani sa veľmi nebránili (niežeby im to pomohlo!).
Na záver som dostala peknú ružičku, a kým sa všetci rozišli, občerstvili sme sa drobným pohostením z kuchyne mojej mamy, napísala som zopár venovaní, odpovedala na zvedavé otázky, ktoré sa čitateľky rozhodli položiť mi medzi štyrmi očami (v obklopení ostatnými účastníkmi besedy Usmívající se), a keďže nám nebolo dosť, tak sme spolu s kolegynkami a našimi manželmi zakotvili v jednej z pezinských vinární. Radšej ani nechcite vedieť, kedy sme prišli domov! Ešteže máme takých ohľaduplných manželov, ktorí prežili nielen naše nekončiace sa debatovanie vo vinárni, ale aj to, že takmer primrzli k chodníku počas nášho lúčenia sa... a lúčenia sa... a lúčenia sa... na parkovisku.
(zľava doprava: Slávka Koleničová, Martina Monošová
a moja - v porovnaní s kolegynkami - ozaj maličkosť Usmívající se)
Celé stretnutie malo len dve chyby:
Jednou bolo to, že sa konalo v čase tých najväčších chrípkových ochorení, a tak nemohli prísť všetci, ktorí pôvodne prísť chceli, čo bolo ľúto mne aj im. Týmto ich aspoň pozdravujem. Možno nabudúce.
Druhou chybičkou krásy bolo, že nám so Slávkou a Martinou až neskoro napadlo, že sme sa mohli zvečniť s pani riaditeľkou Dankou. Aj mojim kolegynkám sa totiž zdala rovnako milá ako mne. Nie div, ona totiž naozaj milá je.
(Za fotografický materiál ďakujem
Slávke Koleničovej, Martine Monošovej a Malokarpatskej knižnici v Pezinku)

000
000
000